Evanjelium (Jn 1, 19-28)

Toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel.

Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“

„Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“

Povedal: „Nie som.“

„Si prorok?“

Odpovedal: „Nie.“

Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“

Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ,Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“

Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho:

„Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“

Ján im odpovedal:

„Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“

To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

Komentár

Ján Krstiteľ je jedným z protagonistov adventného a vianočného obdobia. Je prorokom a zároveň Mesiášovým učeníkom. Jeho vplyv bol taký veľký a hovoril a konal tak mocne, že farizeji k nemu poslali kňazov, aby sa pýtali na jeho totožnosť. „Kto si?“ – túto otázku nachádzame v Jánovom evanjeliu niekoľkokrát. Ide o Ježišovu identitu, od ktorej závisí tak veľa, vrátane celého nášho života.

V tomto úryvku sa však pozeráme na identitu Krstiteľa, ktorý istým spôsobom odráža, pripravuje a osvetľuje identitu Ježiša.

Na otázku a hypotézy levitov Krstiteľ odpovedá: „Ja som hlas volajúceho na púšti“. Svätý Augustín zdôrazňuje skutočnosť, že Ján bol hlasom, ale Pán je Slovo, ktoré existovalo od počiatku (porov. Jn 1, 1). Ak odoberieme slovo, na čo je nám hlas? Hlas síce dosiahne ucho, ale bez slov srdce nepoučí. A nielen to, Ján je hlasom, ktorý „volá“ na púšti, vo vyprahnutosti sveta, ktorý túži po spáse.

Toto Jánovo vyznanie nám naznačuje niečo o našej identite, a to dôležitosť toho, aby sme boli pravými apoštolmi. Kresťan nie je primárne povolaný odovzdávať morálne posolstvo, učiť dogmy viery, ale zjavovať Ježiša Krista vo svojom živote. Kresťan je hlasom, ktorý vo svojom viac či menej opustenom čase volá a hovorí: „Emanuel, Boh s nami“.

To robili svätí od počiatku Cirkvi, ako svätý Pavol, ktorý hovorí: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2). Alebo ako svätý Josemaría, ktorý niekedy opísal svoju zvyčajnú normu správania týmito slovami: „Skryť sa a zmiznúť, to je to, čo robím, aby mohol žiariť iba Ježiš“ (List 28-I-1975).