Evanjelium (Mk 3, 20-21)

Ježiš vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili:

„Pomiatol sa.“

Komentár

Striedme, ale starostlivé rozprávanie Marka hovorí veľa, hoci len s málo slovami: Ježiš prichádza domov, ale ani tam nemôže odpočívať. Dav Ho potrebuje počuť a prosia Ho o uzdravenie čo najskôr, ako keby mal čoskoro zmiznúť z ich životov. Aká príťažlivá bola samotná prítomnosť Ježiša! Ako museli znieť jeho slová! Akú vnútornú premenu museli prežiť tí, ktorí Ho počúvali s otvoreným srdcom! Je to ohromná sila svätosti, Božieho života, tej istej svätosti, s ktorou sa chce Pán podeliť s nami všetkými.

Ľudské telo nevydrží dlho bez jedla. Biblický text nám hovorí, že Ježiš nemal ľahkú úlohu uspokojiť takú naliehavú potrebu. Ale nemal problém najprv sa obrátiť na iný druh potravy. Ako dobre sem zapadajú tieto jeho slová: „Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ,Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec“ (Jn 4, 34-36).

Nemôžeme vedieť, ako Ježiš vnímal plynutie času. Ale vieme o jeho horlivosti: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49). Niektorým to bolo nepochopiteľné. Medzi nimi aj niektorí z jeho príbuzných. Je ťažké, keď medzi ľuďmi, ktorí nerozumejú tomuto ohňu lásky, ktorý vrie v našich srdciach, sú aj niektorí z našich príbuzných. Ale tak, ako si predstavujeme Ježiša vždy priateľského a blízkeho k nim, žijeme svoju vieru s presvedčením, že im môžeme najviac pomôcť tým, že budeme každý deň o niečo bližšie k Pánovi a tak ich budeme svojou láskou a modlitbou robiť účastníkmi darov, ktoré nám Ježiš ponúka a na ktoré sa snažíme odpovedať s pokorou a vďačnosťou.