Evanjelium (Mt 5, 13-16)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.

Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Komentár

Hneď po tom, ako Ježiš vyslovil blahoslavenstvá (Mt 5, 1-12), hovorí o tom, čím majú byť vo svete a v spoločnosti tí, ktorí prijímajú jeho slovo a žijú v súlade s týmto posolstvom. Naznačuje to veľmi výstižnými obrazmi: soľou a svetlom.

Solenie potravín na ich konzervovanie bolo veľmi dôležité, keď neboli k dispozícii súčasné chladiace systémy, a navyše im dodávalo chuť. Soľ zabraňuje kazeniu a zároveň robí jedlo chutnejším, a to diskrétne, zmiešaná medzi ingredienciami. V Starom zákone sa soli pripisuje očisťujúca hodnota (porov. Ex 30, 35) a je symbolom vernosti (porov. Nm 18, 19). V tomto zmysle sme my, Kristovi učeníci, povolaní byť soľou vo všetkých prostrediach, kde sa odohráva náš život, očisťovať ich a robiť ich príjemnými.

V Palestíne v Ježišovej dobe nebola soľ, používaná v domácnostiach, veľmi čistá. Bola to slaná hmota pochádzajúca z Mŕtveho mora, zmiešaná s mnohými nečistotami. Na použitie sa riedila a prebytočná časť sa odstraňovala. Niekedy táto látka obsahovala oveľa viac prachu ako soli, takže roztok bol takmer bez chuti a slúžil len na to, aby sa vyhodil von. Ježiš využíva túto skúsenosť z každodenného života, aby nás vyzval k zachovaniu integrity v myslení a konaní. Toto ponaučenie je vždy aktuálne, ako pripomínal svätý Josemaría: „Si soľou, apoštolská duša. — Bonum est sal — soľ je dobrá, čítame vo Svätom písme, si autem sal evanuerit— ale ak soľ stratí chuť…, nie je vhodná na nič, ani do zeme, ani na hnojisko a vyhodí sa ako neužitočná. Si soľou, apoštolská duša. — Keď však stratíš svoju chuť…“ (Cesta, bod 921).

Svetlo je zase niečo nevyhnutné na to, aby sme videli, a zapaľuje sa, aby svietilo, nie aby bolo skryté. Má však aj hlboký teologický význam. Slovo, ktoré existovalo od počiatku spolu s Bohom a ktoré je Bohom, je „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9), a Kristovi učeníci, ktorí sa podieľajú na jeho jasnosti, sú povolaní byť „svetlami sveta“ (Flp 2, 15). V starých liturgických textoch sa krst nazýva osvietenie, takže kresťan po tom, čo bol osvietený“(Hebr 10, 32), sa stáva synom svetla (1 Sol 5, 5) a sám sa stáva svetlom (Ef 5, 8)“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1216).

Kresťan je soľou a svetlom sveta, keď svojím príkladom a slovom vykonáva intenzívnu apoštolskú činnosť. Druhý vatikánsky koncil to učí s odvolaním sa na tento evanjeliový úryvok: „Laikom sa naskytujú nesčíselné príležitosti vykonávať apoštolát ohlasovania evanjelia a posväcovania. Už samo svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu, veď i Pán hovorí: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16)“ (Apostolicam actuositatem, bod 6).

Toto apoštolské pôsobenie, ku ktorému Ježiš volá svojich učeníkov, je obzvlášť naliehavé v sekularizovanom svete, kde, ako zdôraznil blahoslavený Álvaro del Portillo, „nespočetné množstvo ľudí sa od Neho odvracia vo všetkých sférach spoločnosti. My, spolu s mnohými inými kresťanmi, ktorí tiež pracujú pre Krista v lone Cirkvi, musíme budovať – ako rád opakujem túto myšlienku! – akúsi opornú stenu, ktorá zastaví ľudí v ich bláznivom úteku od Boha, s túžbou premeniť ich na apoštolov, ktorí prispejú k návratu duší k Bohu. A čo sme my? Trochu soli, trochu kvasu vtlačeného do cesta ľudstva (porov. Mt 5, 13). Ale táto soľ a tento kvas, s Božou milosťou a našou odozvou, vrátia božskú chuť tým, ktorí sú bez chuti, nechajú múku vykysnúť, až sa premení na dobrý chlieb“ (Homília 28-XI-1987, citované v Romana, 1987, s. 234).