Evanjelium (Mk 12, 38-44)
Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im:
„Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“
Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im:
„Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Komentár
Pri vchode do Jeruzalemského chrámu sa nachádzalo gazophylacium, čo je slovo gréckeho pôvodu (gazophylakion) a znamená pokladnica. Toto miesto alebo schránka bola určená na prijímanie almužien od bohatých a tiež od ľudí, aby sa podporili výdavky na bohoslužby. Medzi tými, ktorí v ten deň vhadzovali veľa peňazí, sa zamiešala žena, ktorá nezostala nepovšimnutá vševediacim a milujúcim pohľadom Pána.
Situácia vdov v staroveku mohla byť dramatická, najmä ak zosnulý manžel nezanechal žiadne peniaze ani majetok. Ženy sa pri vlastnej obžive spoliehali najmä na prácu mužov. Strata hlavy rodiny tak mnohé z nich uvrhla do extrémnej chudoby. A práve preto ich Písmo na mnohých miestach nabáda, aby sa o ne starali s náležitou starostlivosťou. Táto žena v evanjeliu bola vdova a bola aj chudobná.
To vysvetľuje zvláštnu radosť Ježiša, „ktorý vie, čo je v každom srdci“ (porov. Jn 2, 25), keď videl, ako obetovala na výdavky chrámu všetko, čo mala na prežitie, aj keď to bolo veľmi málo, len dve mince malej hodnoty. Tá žena považovala uctievanie Boha za dôležitejšie ako svoje vlastné zabezpečenie či živobytie. Preto je vznešeným príkladom štedrosti, na ktorý nám poukazuje sám Ježiš.
Spolu s modlitbou a pôstom je almužna jedným zo skutkov, ktoré sa Bohu najviac páčia, keď sa konajú so správnym úmyslom a v duchu štedrosti a nezištnosti, keď nás naozaj niečo stoja, pretože je to niečo naše vlastné, čo dávame nezištne. „Nevidel si záblesk v Ježišových očiach, keď chudobná vdova nechala v chráme svoju malú almužnu? — Daj mu aj ty, čo môžeš; zásluha nie je v tom, či je to málo, alebo veľa, ale v úmysle, s akým to dávaš“ (Svätý Josemaría, Cesta, bod 829). Ježiš nás pozýva, aby sme sa pozreli na krásny príklad chudobnej vdovy, pretože nás to privedie k tomu, aby sme žili logiku dávania, a nie logiku sebectva.
Povedie nás to skrátka k tomu, aby sme boli veľkodušní voči Bohu a druhým, ako bola táto žena.
Ako povedal svätý Josemaría, veľkodušnosť znamená „veľký duch, široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí. Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých. Vo veľkodušnom človeku sa nemôže uhniezdiť úzkoprsosť, nemá v ňom miesta skúposť, ani sebecká vypočítavosť či intrigy. Veľkodušný človek bez výhrad venuje svoje sily tomu, čo za to stojí, a preto je ochotný odovzdať sa i on sám. Neuspokojuje sa iba s dávaním: sám sa dáva. A tak pochopí aj ten najväčší prejav veľkodušnosti: dať sa Bohu“ (Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 80).
Pán si vždy zaslúži to najlepšie z našej lásky a náklonnosti, z nášho času a z našich záľub. Keď človek alebo rodina vedia dávať Bohu so štedrosťou a radosťou, ako to robil spravodlivý Ábel, potom dostanú od Pána stonásobok a početné požehnania.
„Veru, hovorím vám: táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci“ (v. 43). Presvedčenie, že Pán vidí a oceňuje každý detail lásky a dávania, aj keď je veľmi malý a skrytý, nás povedie k tomu, aby sme boli veľmi štedrí k nemu a k druhým.