Evanjelium (Jn 8, 1-11)
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu:
„Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“
Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im:
„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej:
„Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Ona odpovedala:
„Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal:
„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Komentár
V tomto pôstnom období, ktoré je časom obrátenia, nás Cirkev pozýva, aby sme sa zamysleli nad scénou z Jánovho evanjelia, v ktorej sa muži, odborníci na výklad zákona, pýtajú Ježiša, čo majú urobiť so ženou pristihnutou pri cudzoložstve, čo je hriech, ktorý sa podľa Mojžišovho zákona trestá ukameňovaním.
Otázka, ktorú Ježišovi položili, pre neho predstavuje ťažkú dilemu, ktorú musí vyriešiť. Musí si vybrať medzi zachovaním spravodlivosti a vynesením rozsudku smrti alebo porušením zákona. Táto scéna je veľmi dramatická. Od Ježišovho rozhodnutia závisí život ženy, ale v stávke je aj Ježišov vlastný život, pretože môže byť obvinený z podnecovania k vážnemu prestúpeniu prikázania, čo v očiach všetkých ľudí podkopáva ustanovenia Božieho zákona.
Tieto postavy predstierajú úctu k Ježišovi, zrejme uznávajú jeho morálnu autoritu, aby Ho uväznili v jeho slovách a potom Ho za ne prísne odsúdili. Učiteľ však ich pokrytectvo odhaľuje pokojne, bez rozruchu. Ako ich počúva, začne prstom písať na zem. Toto gesto ukazuje Krista ako božského Zákonodarcu, pretože podľa Písma Boh napísal zákon prstom na kamenné dosky (Ex 31, 18). Ježiš je teda Zákonodarca, je zosobnením Spravodlivosti.
Ježiš neporušuje zákon, ale nechce, aby sa stratilo to, čo hľadal, pretože prišiel zachrániť to, čo bolo stratené. Jeho rozsudok je spravodlivý a neodvolateľný: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“ (v. 7). „Pozri, aká je to odpoveď taká plná spravodlivosti, miernosti a pravdy,“ obdivne komentuje svätý Augustín, „ó, pravá odpoveď Múdrosti! Počuli ste ju: Nech sa naplní Zákon, cudzoložnica nech je ukameňovaná. Ale ako môžu hriešnici naplniť Zákon a potrestať tú ženu? Nech sa každý pozrie na seba, nech vstúpi do svojho vnútra a nech sa postaví pred súd svojho srdca a svedomia, a bude nútený priznať, že je hriešnik“ (Komentár k Jánovmu evanjeliu, 33, 5). Ako vysvetľuje Benedikt XVI, Ježišove slová „sú plné sily pravdy, ktorá odzbrojuje, ktorá rúca múr pokrytectva a otvára svedomie väčšej spravodlivosti, spravodlivosti lásky, v ktorej spočíva úplné naplnenie každého predpisu (porov. Rim 13, 8-10)“ (Anjel Pána, 21-III-2010).
Reakcia Majstra, ktorý je zosobnením Spravodlivosti, je zarážajúca. V žiadnom okamihu z jeho úst nezaznievajú slová odsúdenia, ale slová odpustenia a milosrdenstva s nežnosťou, ktorá jemne vyzýva k obráteniu: „Ani ja ťa neodsudzujem; choď a odteraz už nehreš“. Boh nechce hriech a trpí preň, ale je trpezlivý a súcitný.
Ježiš nikdy nechce zlo. Chce len dobro a život. Preto vo svojom veľkom milosrdenstve ustanovil sviatosť zmierenia, aby sa nikto nestratil, ale naopak, aby sme všetci našli odpustenie, ktoré potrebujeme, bez ohľadu na to, aké veľké boli naše chyby. „Nezabúdajme na toto slovo,“ hovorí nám pápež František: „Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Nikdy. [...] Problémom je, že nás [...] unavuje prosiť o odpustenie. Nikdy sa neunavme, nikdy sa neunavme. On je milujúci Otec, ktorý vždy odpúšťa, ktorý má to milosrdné srdce pre nás všetkých. A naučme sa aj my byť milosrdní ku každému. Prosme o príhovor Panny Márie, ktorá držala v náručí Božie milosrdenstvo, ktoré sa stalo človekom“ (Anjel Pána, 17-III-2013).