Evanjelium (Mk 12, 28b-34)
Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho:
„Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“
Ježiš odpovedal:
„Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“
Zákonník mu vravel:
„Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ,Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily‘ a ,milovať blížneho ako seba samého‘ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“
Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu:
„Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“
A už sa ho nik neodvážil vypytovať.
Komentár
Evanjelium dnešnej liturgie nám predstavuje hlboký a zaujímavý dialóg medzi zákonníkom, teda znalcom Písma, a Ježišom. Otázka, ktorú Mu adresuje, je veľmi dôležitá, pretože sa týka konečného významu prikázaní. Tento muž možno pociťoval ťarchu veľkého množstva vecí, ktoré mal ako príslušník vyvoleného národa splniť, a pýtal sa, prečo sa od neho vyžaduje toľko úsilia. Na tomto pozadí môžeme zdieľať jeho obavy a jeho otázku Majstrovi: Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?
Ježišova odpoveď na seba nenechala dlho čakať, vyšiel jej v ústrety a na odpoveď použil Písmo. Pripomína mu slová z Knihy Deuteronómium, ktoré si každý zbožný človek opakoval aspoň dvakrát denne: „Počuj, Izrael: Pán je náš Boh, Pán je jeden. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5). Ježiš používa túto modlitbu, známu ako Šema Izrael (hebrejsky „počuj Izrael“), čím poukazuje na to, že v srdci viery Izraela je najvyšší dôvod a zmysel všetkých prikázaní: láska k Bohu.
A hoci sa zákonník pýtal len na to najdôležitejšie, Pán využíva príležitosť, aby mu pripomenul aj druhé najdôležitejšie prikázanie, a opäť používa knihu Písma. Tentoraz si požičiava niekoľko slov z knihy Levitikus: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18).
Ježiš nám tak pripomína, že láska k Bohu a blížnemu je podstatou viery a prameňom, z ktorého pramenia všetky prikázania. Vyzýva nás teda, aby sme pozdvihli oči a pochopili, že nie sme povolaní len k plneniu určitých povinností, ale k prežívaniu veľkej a veľkodušnej lásky, ktorá zahŕňa všetky aspekty nášho života, pretože, ako pripomína svätý Josemaría: „Ježiš sa neuspokojí iba s nejakým podielom. Žiada všetko“ (Cesta, bod 155).
Odtiaľto môžeme začať chápať, že tak ako je naša existencia rozmanitá a má mnoho rozmerov, tak aj niektoré prikázania budú komplexné a nebudú na prvý pohľad zjavné. Dôležité je vedieť, že všetky prikázania, dokonca aj tie, ktoré sa nám zdajú byť zložitejšie, majú ako základný dôvod túto intenzívnu a veľkú lásku, ktorú od nás Boh žiada. Inými slovami, prikázania sú konkrétnymi spôsobmi, ako milovať Boha a ľudí okolo nás, a spôsobmi, ako deklarovať lásku v konkrétnych situáciách.
Možno by sme mohli dnešný deň využiť na to, aby sme sa zamysleli nad tým, ako žijeme povinnosti a prikázania kresťanského života – najmä tie, ktoré sú pre nás najťažšie – a spýtali sa sami seba, či ich vnímame ako bremeno, ktoré treba niesť, alebo naopak, či vieme uviesť do praxe to, čo nás dnes Pán učí, a vnímame ich ako spôsoby konkretizácie našej lásky k Bohu a k blížnym.