Evanjelium (Mk 6, 30-34)
Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. On im povedal:
„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“
Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.
Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.
Komentár
Ježiš hľadá osamelé miesto na odpočinok. Prišlo za ním toľko ľudí, že si nenašli čas ani na jedlo. Vydali sa loďkou na opustené miesto, ale len čo dorazili, našli zástup ľudí, ktorí ho hľadali. Ježiš sa na nich súcitne pozrel, zabudol na odpočinok, zostal s nimi a učil ich mnohým veciam.
Celý Ježišov život je životom lásky. Pracuje z lásky a odpočíva z lásky. Ježiš odpočíva pri pohľade na zástup, pozerá na nich s láskou, je vnútorne pohnutý každým jedným a každou jednou z nich.
A tak nás učí, ako sa pravý odpočinok rodí z lásky. Odpočinok, ktorý obnovuje, ktorý nám umožňuje pozerať sa na druhých a radovať sa s nimi.
Naopak, keď sa pozeráme na seba, keď hľadáme odpočinok mysliac len na seba, vtedy žiadny odpočinok neobnovuje, žiadny odpočinok nie je dostatočný. Niekedy si myslíme, že potrebujeme nejaký oddych, pretože sme nespokojní so svojou prácou a chceme od nej uniknúť. A hľadáme zábavu, ktorá nás vzďaľuje od reality, od života, od druhých. A nakoniec tento odpočinok zanecháva vnútornú nespokojnosť.
Ježiš Kristus si ide oddýchnuť, ale nie preto, aby zabudol na tento dav, ale aby sa mu mohol venovať. Preto keď vidí týchto ľudí, dáva sa im do služieb, pretože vie, že jediný spôsob, ako si oddýchnuť, je otvoriť sa im.
To isté sa deje aj nám. Ako často sa nám stalo, že po namáhavom dni, keď sme prišli domov, sme zabudli na svoju únavu, pretože nás niečo zaujalo a my sme sa tomu venovali bez toho, aby sme mysleli na niečo iné.
To, čo nás vedie k odpočinku, nie je ničnerobenie, ale objavovanie lásky za naším životom, objavovanie Lásky – Boha, ktorý bol v našom dni, objavovanie našich lások. To, čo potrebujeme na odpočinok, je zastaviť sa, aby sme boli pohnutí pozerať sa na druhého s radosťou.
Práve Boh nám ponúka nedeľu na odpočinok. Boh nám hovorí: „zastav sa, zastav sa na chvíľu; uvedom si, kto si; nechoď príliš rýchlo životom; ak ideš príliš rýchlo, stratíš horizont“.
Potrebujeme sa zastaviť, aby sme kontemplovali tento svet a tešili sa z neho, aby sme žili v chvále a vďačnosti, aby sme sa pozreli na svoju rodinu, priateľov, prácu a povedali si: „Aký je život krásny“. Pozrieť sa, čo nosíme vo svojich srdciach, či sme ich počas tohto týždňa naplnili popolom alebo ohňom v láske.
Skrátka, aby sme zistili, že sme Božie deti. Ako nám radí svätý Josemaría: „Oddýchni si vo vedomí Božieho synovstva. Boh je Otec — tvoj Otec! — plný nehy a nekonečnej lásky. — Nazývaj ho často Otcom a povedz mu — medzi štyrmi očami — že ho miluješ, veľmi miluješ a že si hrdý a silný, pretože si jeho dieťaťom“ (Vyhňa, bod 331).
Ježiš odpočíva tým, že je vnútorne dojatý a s radosťou hľadí na týchto mužov a ženy. Aj my si odpočinieme, keď dokážeme spolu s Kristom znovu objaviť zmysel našej práce a povinností, keď sme vnútorne dojatí pred svojím manželom, manželkou, deťmi, bratmi a sestrami, priateľmi a pozeráme na nich s radosťou.