Evanjelium (Lk 21, 25-28. 34-36)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.

Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.

Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“

Komentár

Začal sa Advent, liturgické obdobie, ktoré nás pripravuje na Vianoce.

Evanjelium tejto prvej nedele preberá časť eschatologickej reči Ježiša Krista v Jeruzaleme v posledných dňoch jeho života.

Pozýva nás, aby sme pozdvihli oči a otvorili srdcia na jeho prijatie.

Advent nás vedie k Vianociam a odtiaľ k očakávaniu Kristovho slávneho príchodu.

Vyzýva nás k osobnému stretnutiu s ním: každý deň nás volá; každý deň nás chce vyviesť z našich chmár, úzkosti, skľúčenosti a bezmocnosti.

Čas, aby sme sa nechali oslobodiť od rutinného života a naplnili sa nádejou, svetlom v srdci, túžbou po naplnení.

Evanjelium tejto nedele nás učí dvom spôsobom života: so vztýčenou hlavou alebo so zakaleným srdcom.

Kresťan je povolaný žiť so vztýčenou hlavou ako dieťa Boha Otca, ktorý je Láska. Vedieť objaviť veľkosť toho, čo nás obklopuje, Božej lásky, ktorá nás obklopuje v našich konkrétnych a skutočných situáciách, v našej rodine, v našej práci a odpočinku, v našich priateľoch.

Kristus nám dáva svoje svetlo, svoju silu, svoj život, aby sme Ho mohli objaviť vo všetkom. Je tam, čaká na nás, aby nás naplnil svojou milosťou, svojím spôsobom života a lásky.

My však často žijeme so zakaleným srdcom.

Zdá sa, že naše problémy a ťažkosti, naše trápenia a slabosti, naše strachy, sklamania, naše sebectvo a pýcha majú väčšiu moc. Svoje hlboké túžby po šťastí, po hojnosti, po štedrosti napĺňame „pokrmom“, ktorý nás neuspokojuje, pretože žijeme s pohľadom upretým na seba.

V dnešnom evanjeliu nám Ježiš Kristus dáva kľúč k tomu, aby sme každý deň žili so vztýčenou hlavou.

Vyzýva nás, aby sme boli bdelí a modlili sa.

Aby sme sa prebudili z toho sna, v ktorom sa vždy točíme okolo nás samých, ktorý nás uzatvára do nášho života s jeho problémami, radosťami a smútkom.

Sen, ktorý ukolíše našu schopnosť milovať a byť milovaní, ktorý nám bráni tešiť sa z tohto života, ktorý nás vedie k tomu, že nám v ňom chýbajú tie najkrajšie veci: krása stvorenia, tváre našich blízkych, tichý rozhovor, prechádzky v spoločnosti.

Chýba nám to najlepšie: skutočná prítomnosť Boha a druhých.

A nakoniec sa napĺňame smútkom a nudou, lamentujeme a sťažujeme sa na všetko.

Prebudiť sa, aby sme sa pozerali ďalej ako len na seba samých. Chceme sa prebudiť a pozerať tam, kam sa pozerá Boh, tam, kam nás chce viesť. Chceme prebudiť jeho sny o láske k nám a k tomuto svetu.

Byť bdelý, aby sme si kládli otázky, ktoré idú do hĺbky nášho srdca: ako a pre koho chcem obetovať svoj život.

Po druhé, Pán nás vyzýva, aby sme sa modlili.

Vstať, čakať na Ježiša Krista, aby v každom okamihu modlitby presmeroval naše myšlienky a srdce k nemu a k našim najhlbším túžbam po šťastí.

Čakáme, modlíme sa, aby nás otvoril pre druhých, aby nás vyviedol z našej malosti, aby sme sa na tento svet pozerali so zamilovaným srdcom.