Evanjelium (Mt 3, 13-17)
Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril:
„Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“
Ježiš mu však povedal:
„Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“
Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas:
„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“
Komentár
Ján kázal krst pokánia na odpustenie hriechov. Mnohí prichádzali za ním, aby počuli jeho slová a prijali tento znak pokánia, pripravení začať nový život po tomto obrade očistenia. Ježiš prichádza medzi ľudí ako jeden z nich. Ale je možné, aby Ježiš urobil niečo také, keď nemá žiadne hriechy, ktorých by sa mal zbaviť? Je niečo na tomto Ježišovom čine, čomu Ján Krstiteľ – rovnako ako my – dobre nerozumie, a preto sa Ho zmätený pýta: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3, 14). Na čo Ježiš odpovedá: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 15). V kultúrnom kontexte judaizmu tej doby sa „spravodlivosť“ považuje za verné plnenie Tóry, ako plné prijatie Božej vôle. Ježiš prijíma krst od Jána ako prejav svojej bezpodmienečnej poslušnosti Božej vôli. Hlbší zmysel toho, čo sa teraz začína rysovať, sa prejaví až na konci Kristovho pozemského života, to znamená v jeho smrti a zmŕtvychvstaní.
Keď Ježiš prišiel prijať tento krst, začal sa prejavovať ako ten, kto napĺňa Božie spásonosné plány, aby priviedol svoj ľud do zasľúbenej vlasti v nebi. Ježiš totiž začal svoj verejný život, keď vystúpil z vôd rieky Jordán. Mojžiš zomrel po tom, čo z hory Nebo uzrel zasľúbenú zem, tesne predtým, ako prekročil práve túto rieku, v ktorej bol pokrstený Ježiš. Teraz Ježiš začína svoje kázanie na brehu Jordánu, na mieste, kde sa skončil život Mojžiša. Je to Ježiš, kto skutočne dovŕšil to, čo Mojžiš začal.
Na druhej strane, slová, ktoré počujeme, jasne naznačujú, že sa začína napĺňať všetko, čo bolo oznámené zo strany Boha. Veta „Toto je môj milovaný Syn“ (v. 17), vyslovená hlasom z neba, je ozvenou tej, v ktorej sa Boh obracia na Abraháma, aby mu obetoval svojho syna Izáka: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ“ (Gn 22, 2). Tento spôsob odkazovania na Ježiša vytvára paralelu medzi dramatickou scénou z Genezis, v ktorej je Abrahám pripravený obetovať Izáka, ktorý ho bez odporu sprevádza, a dramatickou udalosťou na Kalvárii, kde Boh Otec obetoval svojho Syna, ktorý dobrovoľne prijal obetu za vykúpenie ľudského rodu.
Okrem toho dodatok „v ktorom mám zaľúbenie“ (v. 17) pripomína začiatok Piesní o služobníkovi Pánovom v knihe proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie“ (Iz 42, 1). Práve v štvrtom z týchto spevov je jasne opísané všetko, čo tento Pánov služobník bude musieť vytrpieť, aby vykúpil ľudstvo: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4-5).
Teraz, ako učí Katechizmus Katolíckej cirkvi, „zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a spočinie na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo. Pri jeho krste sa… otvorilo nebo(Mt 3, 16) , ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia“ (bod 536). Od tohto momentu sa tvorivé, vykupiteľské a posväcujúce pôsobenie Najsvätejšej Trojice bude čoraz viac prejavovať v Ježišovom živote, v jeho učení, v jeho zázrakoch, v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.