Evanjelium (Lk 18, 1-8)

Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať:

„V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ,Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ,Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“

A Pán povedal:

„Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca. A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Komentár

V predchádzajúcej kapitole Lukášovho evanjelia Ježiš hovoril o príchode Božieho kráľovstva na konci čias. Pokračujúc v tej istej téme, teraz sa pýta: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (v. 8). Prečo sa Ježiš pýta práve na vieru? Týmto podobenstvom, ktoré sme práve čítali, poukazuje na to, že mnohí z jeho nasledovníkov, ľudia, ktorí sa modlia, nemajú možno takú pevnú a silnú vieru, ako si myslia, a chce ich niečo naučiť.

Tento problém je veľmi aktuálny. Nestalo sa nám niekedy, že sme v naliehavej situácii prosili Pána v modlitbe o pomoc a nedostali sme odpoveď? Ježiš si uvedomuje, že sa to stáva často, a tiež to, že sú ľudia, ktorí, keď nedostanú to, o čo prosia, sklamú sa, prestanú veriť v silu modlitby a dokonca sa sťažujú na Boha a odvracajú sa od neho.

S myšlienkou na nich a na nás Ježiš navrhuje podobenstvo s dvoma hlavnými postavami: nespravodlivým sudcom a chudobnou vdovou, ktorej sudca nevenoval pozornosť. Sudca mal vypočuť obe strany a vyniesť spravodlivý rozsudok podľa Mojžišovho zákona. Sudcovia mali podľa knihy Exodus byť „osvedčení muži, bohabojní, verní a čestní“ (Ex 18, 21), ale tento bol nespravodlivý, bez svedomia. Vdovy, ktoré nemali žiadne prostriedky, boli spolu so sirotami a cudzincami najslabšími a najbezbrannejšími členmi spoločnosti, a preto sa v knihe Deuteronómium píše, že sám Boh „koná spravodlivosť sirotám a vdovám a miluje cudzincov“ (Dt 10, 18). Vdova z tohto podobenstva, keď videla, že sudca jej nevenuje pozornosť, uchýlila sa k jedinému postupu, ktorý mala k dispozícii: vytrvalo, ba až otravne naliehala, až kým sudcu nepresvedčila. Ten, unavený z jej prosieb, nakoniec súhlasí s tým, čo nedokázala dosiahnuť ani úcta k Bohu, ani k ľuďom: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári“ (v. 5).

„Preto,“ hovorí pápež František, „naučme sa od vdovy z evanjelia modliť sa vždy, bez únavy. Táto vdova bola odvážna! Vedela bojovať za svoje deti. Myslím na mnoho žien, ktoré bojujú za svoju rodinu, ktoré sa modlia a nikdy sa neunavia. Dnes si všetci spomíname na tieto ženy, ktoré svojím postojom dávajú autentické svedectvo viery, odvahy a sú vzorom modlitby“ (Anjel Pána, 20-X-2013).

Ježiš vyvodzuje záver z tohto podobenstva podľa rabínskeho postupu qal wa-jómer, čo je argument a fortiori: ak sa stane toto... o čo viac sa stane aj to iné. Ak sa nespravodlivý sudca pohne pod nátlakom, tak ako by mohol Boh, ktorý je spravodlivý a navyše milosrdný Otec, nespravodlivo zaobchádzať so svojimi deťmi, keď sa k nemu s dôverou utiekajú?

Ježiš nás uisťuje, že Boh nás počuje od prvého okamihu, aj keď máme chvíle únavy a sklamania, keď sa nám zdá, že naša modlitba je neúčinná. Modlitba však nie je čarovná palička, ktorá splní všetko, čo si zaumienime. Pán nás vždy počúva a pozná naše ťažkosti, ale vie lepšie ako my, čo potrebujeme, a že niekedy je lepšie, ak odloží svoju odpoveď, aby nám dal čas potrebný na rozlíšenie toho, čo je pre nás najlepšie. Prelát Opus Dei Fernando Ocáriz nás učí, že „začať každý deň životom modlitby znamená nechať sa sprevádzať v dobrých aj zlých chvíľach tým, kto nám najlepšie rozumie a kto nás najviac miluje. Dialóg s Ježišom Kristom nám otvára nové perspektívy, nové spôsoby nazerania na veci, vždy nádejnejšie“ (Správa od preláta, Vancouver, 10-VIII-2019).