Evanjelium (Lk 12, 32-48)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“

„Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Peter mu povedal:

„Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám alebo všetkým?“

Pán povedal:

„Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ,Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

Komentár

Ježiš sa obracia na svojich učeníkov a učí ich, ako sa majú starať o Boží ľud, ktorý im bol zverený. Pomocou niekoľkých podobenstiev a porovnaní určuje spôsob života, ktorý má charakterizovať pastierov Cirkvi.

Hneď na začiatku, keďže majú žiť intenzívne, s veľkosťou človeka, ktorého srdce je naplnené ideálmi, vyzýva ich, aby boli skromní a nezviazaní bohatstvom. Boh je Otec a bude sa o nich starať a uspokojovať ich potreby, takže nemusia hromadiť poklady pre seba. Ježiš ich vyzýva, aby žili logikou lásky, ktorá sa prejavuje predovšetkým v starostlivosti o druhých.

Zdvihnite svoje myšlienky k výšinám, aby ste zvážili hodnoty, podľa ktorých máte usporiadať svoj život, majúc na pamäti, že budete zodpovední za svoje činy pred Bohom. Dve podobenstvá z evanjelia tejto nedele slúžia ako láskavé napomenutie k bdelosti. Na príkladoch zo života svojej doby Pán vyzýva svojich učeníkov, aby boli bdelí a ostali ostražití.

Benedikt XVI hovorí, že „táto bdelosť znamená na jednej strane, že človek sa nezatvára do prítomného okamihu a neoddáva sa hmatateľným veciam, ale pozdvihuje zrak nad pominuteľné a naliehavé veci. Ide o to, aby mal zrak upretý na Boha, aby od Neho dostal kritérium a schopnosť konať spravodlivo. Na druhej strane bdelosť znamená predovšetkým otvorenosť voči dobru, pravde, Bohu uprostred sveta, ktorý je často nevysvetliteľný a sužovaný silou zla. Znamená to, že človek sa všetkými silami a s veľkou triezvosťou snaží robiť to, čo je spravodlivé, a nežije podľa svojich vlastných túžob, ale podľa smerovania viery“ (Ježiš Nazaretský).

Všetko to Ježiš ilustruje podobenstvami o bdelých sluhoch (Lk 12, 35-40) a o vernom a múdrom správcovi (Lk 12, 42-48). Slová „sluha“ (doulos, v gréčtine) a „správca“ (oikonomos) sú v rannej Cirkvi termíny, ktoré označujú tých, ktorí sa majú osobitne starať o svojich bratov vo viere. Tak napríklad svätý Pavol sa na začiatku Listu Rimanom (Rim 1, 1) predstavuje ako „Pavol, služobník Ježiša Krista“, ktorý by chcel, aby ho veriaci považovali za „správcu Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1) a v súlade s tým, čo Ježiš učil v tomto podobenstve, zdôrazňuje, že „od správcov sa očakáva, že budú verní“ (1 Kor 4, 2).

Medzi úlohy verného „správcu“ Ježiš uvádza v prvom rade „dávať každému v pravý čas“ (v. 42). Veľmi pravdepodobne sa to netýka len otázky stravovania, ale jemne poukazuje na Eucharistiu. Hlavnou úlohou nástupcov apoštolov a ich spolupracovníkov v kňazstve je bezpochyby poskytovať kresťanskému ľudu pokrm pre dušu.

Sláva Kristovho príchodu, keď bude súdiť živých i mŕtvych, nemusí byť pre tých, ktorí boli vernými služobníkmi, dôvodom na strach, lebo On sám im vtedy bude slúžiť: „Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať“ (v. 37). „To znamená,“ ako hovorí aj Benedikt XVI, „istotu v nádeji, že Boh zotrie každú slzu, že nič nezostane bez zmyslu, že každá nespravodlivosť bude prekonaná a nastane spravodlivosť. Víťazstvo lásky bude posledným slovom v dejinách sveta“ (Ježiš Nazaretský).