Evanjelium (Lk 12, 13-21)

Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi:

„Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“

On mu odvetil:

„Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“

A ostatným povedal:

„Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“

A povedal im aj podobenstvo:

„Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ,Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť úrodu.‘ Potom si povedal: ,Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ,Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?‘ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“

Komentár

Evanjelium uvádza, že keď Ježiš raz kázal, niekto z davu Ho požiadal, aby presvedčil svojho brata, aby sa s ním podelil o dedičstvo. Ale namiesto toho, aby vyhovel tejto prosbe, ako to urobil Ježiš v mnohých iných prípadoch, varoval prítomných pred nebezpečenstvom chamtivosti a túžby po istote založenej na bohatstve.

Na prvý pohľad sa zdá spravodlivé, že človek žiada od svojho brata časť dedičstva. Nepoznáme však podrobnosti rodinného konfliktu, ktorý sa vynára. Z opatrnej odpovede Ježiša, ktorý pozná srdce každého človeka (porov. Jn 2, 25), však vyplýva, že žiadosť, ktorá mu bola predložená, nie je správna. Po prvé, pretože Ho žiadajú, aby rozhodoval v materiálnej veci, ktorá má svojich vlastných sudcov stanovených zákonom. Svätý Ambróz vysvetľuje, že Ježiš svojím odmietnutím ukazuje, že nechce byť „rozhodcom v otázkach majetku ľudí, ale v otázkach ich zásluh“ (Catena aurea, in loc). Ježiš však vie, že táto žiadosť má svoj pôvod v chamtivosti, a preto všetkých prítomných nabáda, aby sa jej vyhýbali, lebo ani túžba po majetku, ani jeho vlastníctvo nezaručujú najvyššie dobro života. Naopak, ako vysvetľuje pápež František, „chamtivosť je schodík, otvára dvere; potom prichádza márnosť – domnievať sa, že sme dôležití, domnievať sa, že sme mocní – a nakoniec pýcha. A odtiaľ pochádzajú všetky neresti, všetky: sú to schodíky, ale prvý je chamtivosť, túžba hromadiť bohatstvo. Presne to je každodenný boj: ako dobre spravovať bohatstvo zeme, aby bolo nasmerované k nebu a stalo sa bohatstvom neba“. K tomu smeruje práve kresťanská cnosť chudoby, ktorá „nespočíva v tom, že nič nemáš,“ napísal svätý Josemaría, „ale v tom, že nelipneš na veciach; že sa dobrovoľne vzdávaš vlády nad nimi“ (Cesta, bod 632).

Pri rýchlom čítaní podobenstva, ktorým Ježiš ilustruje svoje učenie, by sa dalo dospieť k záveru, že hlavná postava nekoná zle: ak bola úroda bohatá, prečo by sa nemala dobre uskladniť a užiť? Túto otázku riešia mnohí cirkevní Otcovia podobne ako svätý Augustín: „To, čo je pre bohatých nadbytočné, je pre chudobných potrebné. A cudzie veci sa vlastnia, keď sa vlastnia nadbytočné veci“ (Coment. in psalm. 147). Túžba po ľudskej istote nás vedie k tomu, že skladujeme a hromadíme veci a majetok pre istotu, ale v skutočnosti ich často nepoužívame. Sú to veci, ktoré by mohli používať iní, t. j. tí, ktorí trpia skutočnou núdzou, a nielen možnou alebo imaginárnou. V sýpkach bohatých zostávajú veci, z ktorých nemajú úžitok chudobní. Naopak, keď tí, ktorí sú požehnaní bohatstvom, v ňom vidia spôsob, ako slúžiť druhým, naučia sa žiť v chudobe a odpútanosti.

Na druhej strane, Ježiš nazýva postavu z podobenstva „bláznom“, pretože v deň, keď mal opustiť tento svet, vkladal svoje nádeje do hromadenia pokladov. Aby sa vyhol falošnej istote v materiálnych veciach, ako keby zaručovali dlhý život, Ježiš v podobenstve uvádza tému smrti. Je logické túžiť po určitom blahobyte a prosperite pre svoju rodinu, ale musíme sa vyhnúť hlúposti zakladať svoju nádej a šťastie na materiálnych statkoch. Skutočnosť, že slávni a bohatí ľudia v histórii napriek tomu viedli tragické životy, by nás mala varovať. Ako vysvetlil Benedikt XVI., „v túto 18. nedeľu v ročnom období nás Božie slovo podnecuje k zamysleniu sa nad tým, aký má byť náš vzťah k materiálnym statkom. Bohatstvo, hoci je samo osebe dobrým, nemožno považovať za absolútne dobro. Predovšetkým nezaručuje spásu, ba dokonca ju môže vážne ohroziť. V dnešnom evanjeliu Ježiš varuje svojich učeníkov práve pred týmto rizikom. Múdrosťou a cnosťou je neviazať svoje srdce na veci tohto sveta, lebo všetko pominie, všetko sa môže náhle skončiť. Pre kresťanov je skutočným pokladom, ktorý musíme neúnavne hľadať, to, čo je hore, kde je Kristus, sediaci po pravici Božej“ (Anjel Pána, 5-VIII-2007).