Evanjelium (Mk 3, 20-35)

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“

Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili:

„Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“

On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách:

„Ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.

Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“

Lebo hovorili:

„Je posadnutý nečistým duchom.“

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu:

„Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“

On im odvetil:

„Kto je moja matka a moji bratia?“

Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal:

„Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“

Komentár

Ježiš sa pri plnení svojho poslania nezaobišiel bez ťažkostí vyplývajúcich z nedorozumení, ako sa to niekedy môže stať aj jeho učeníkom. Tento úryvok evanjelia hovorí o dvoch druhoch nedorozumení, ktorým musel čeliť.

Jedno pochádzalo od niektorých zákonníkov, ktorí sa tvárou v tvár uzdraveniam démonov, ktoré vykonal, zdráhali uveriť a snažili sa ho zdiskreditovať. Tvrdili, že „je posadnutý Belzebulom a mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov“ (Mk 3, 22), čo sa rovnalo tvrdeniu, že bol posadnutý démonmi.

Závisť spôsobuje, že človek stráca objektivitu a môže dokonca vážne poškodiť povesť iných. Preto má táto epizóda ponaučenie pre nás všetkých a pápež František nás obozretne varuje: „Môže sa stať, že silná závisť voči dobru a dobrým skutkom človeka môže viesť k tomu, že ho falošne obviní. A tu je skutočný smrteľný jed: zloba, s ktorou chce človek premyslene zničiť dobrú povesť druhého. Nech nás Boh zachráni pred týmto hrozným pokušením (...) Buďte opatrní, pretože takéto správanie ničí rodiny, priateľstvá, spoločenstvá, ba dokonca aj spoločnosť“.

Ježiš netoleruje toto obvinenie a dôrazne odpovedá argumentom, ktorý pochopí každý: „Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec“ (Mk 3, 24-26). Pán obracia rúhanie, ktoré sa naňho vrhlo, a objasňuje dôležitosť jednoty pri realizácii akéhokoľvek projektu. Pri Poslednej večeri Ježiš vlastne požiada Otca, aby zachoval svojich učeníkov v jednote: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21).

Ďalší druh nepochopenia, ktorému musel Ježiš čeliť, pochádzal od jeho vlastných príbuzných, ktorým chýbalo, aby bol častejšie medzi nimi. Kristus sa tak venoval ľuďom, že niekedy nemal čas ani na jedlo, a tak „ho išli odviesť, lebo hovorili, že sa pomiatol“ (Mk 3, 21).

Evanjeliový text hovorí o jeho „bratoch“ (Mk 3, 31). V aramejčine, jazyku, ktorým hovoril Ježiš, bolo slovo „bratia“ všeobecným pojmom: bratmi sa nazývali aj synovci, bratranci z prvého kolena a príbuzní vo všeobecnosti.

Keď Pánovi hovoria, že „tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry ťa hľadajú“ (Mk 3, 32), odpovedá zjavne stroho: „Kto je moja matka a moji bratia? (...) Kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka“ (Mk 3, 33 a 35). Nová rodina, ktorú Ježiš vytvoril, už nie je založená na prirodzených zväzkoch, ale na viere a láske, ktorá prijíma a zjednocuje. Všetci sme povolaní byť jej súčasťou.

Tým nevylučuje svoju matku ani svojich príbuzných, naopak, dáva im najväčšie uznanie. Mária je právom jeho matkou, pretože vždy a vo všetkom poslúchala Božiu vôľu. Preto svätý Augustín hovorí, že „svätá Mária splnila Otcovu vôľu vo všetkej dokonalosti, a preto je jej stav Kristovej učeníčky dôležitejší ako stav Kristovej matky; je blahoslavenejšia za to, že bola Kristovou učeníčkou, než za to, že bola Kristovou matkou“.