Evanjelium (Jn 19, 31-37)
Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.“ A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“
Komentár
Umučenie Pána sa skončilo. Jeho Telo, zničené, vystavené najkrutejším mukám, je teraz mŕtvolou.
Avšak hoci Jeho Srdce prestalo biť, prejavy Jeho lásky sa neskončili. Ešte stále existuje posledná ukážka. Stále je tu krv a voda: možno dva hlavné symboly života. A Ježiš si ich nechce nechať pre seba: práve preto, aby nám dal život, chcel zomrieť.
Cirkevní Otcovia napísali nespočetné množstvo krásnych úvah o význame Kristovho otvoreného boku, ktorý nám umožňuje hľadieť von a kontemplovať jeho Srdce. Niektorí, ako napríklad svätý Augustín, budú trvať na tom, že tak ako sa Eva zrodila z Adamovho boku, aj Cirkev sa zrodila z Kristovho boku. Aj svätci prvých storočí majú spoločné cítenie, že táto krv a voda sú jasným označením prameňa, z ktorého sviatosti vychádzajú. A od svätej Faustíny vieme, že sám Ježiš chcel, aby sa dva lúče, jeden červený a druhý biely, predstavujúce krv a vodu jeho Srdca, odrážali v obraze Božieho milosrdenstva.
Preto má slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre kresťanov veľmi hlboký význam. Keď hovoríme o srdci človeka, myslíme na jeho náklonnosť, city, spôsob lásky. Ale ako nám pripomína svätý Josemaría, „keď sa vo Svätom Písme hovorí o srdci, nemyslí sa tým nejaký prechodný cit, ktorý spôsobuje záplavu emócií alebo slzy. O srdci sa hovorí vo vzťahu k osobe, ktorá sa, ako nám to ukázal sám Ježiš Kristus, orientuje celá —dušou i telom — na to, čo považuje za svoje dobro: Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Ísť s Kristom, bod 164).
Táto posledná veta môže byť povzbudením, aby sme sa opäť nechali prekvapiť Božou láskou: lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. Preto teraz, keď kontemplujeme ukrižovaného Krista, ktorý za nás dáva svoj život, s otvoreným bokom a prebodnutým Srdcom, môžeme bez obáv z omylu tvrdiť: sme Božím pokladom.
Je veľmi príznačné, že ten, kto o tom svedčí, je svätý Ján, ten istý, ktorý sa pri Poslednej večeri opieral o Ježišovu hruď. Dospievajúci apoštol mal jedinečnú príležitosť pocítiť tlkot Pánovho Srdca, ktorý bol v tej vrcholnej chvíli, po ktorej vrúcne túžil, mimoriadne silný. Svätý Ján takpovediac zachytil tep Božej lásky, až sa stal svedkom jej posledného búchania srdca a videl, že Ježiš žil a zomrel, aby nám dal život.
„Spoznali sme a uverili sme v lásku, ktorú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16). Apoštol používa dve slovesá: poznať a uveriť. To sú dve indície, ktoré nám môžu pomôcť profitovať z dnešnej slávnosti, tak vysoko cenenej ľudovou zbožnosťou Cirkvi. Svätý Ján vie, že vyjadruje niečo vznešené, čo sa nedá vyjadriť slovami, ale napriek tomu sa o to pokúša. Preto vo svojich listoch tak veľmi zdôrazňuje, a to všetkými možnými spôsobmi, že Boh je Láska. Preto na seba berie úlohu povedať nám všetko: pretože vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.
Poznať Najsvätejšie Srdce Ježišovo, aby sme mohli uveriť v jeho Lásku, je najhlbšou potrebou nášho vlastného srdca. Obráťme sa na príhovor Panny Márie a svätého Jána, ktorých srdcia bijú v jednote s Kristovým, aby sme nikdy neprestali žasnúť nad týmto tajomstvom: že sme pokladom Božieho Srdca.