„On nás počúva a odpovedá nám.“

»Et in meditatione mea exardescit ignis« A v mojej modlitbe sa roznieti oheň. – V tom je zmysel modlitby – stať sa vatrou, živou pochodňou, ktorá dáva teplo a svetlo. A preto, keď už nevieš napredovať, keď cítiš, že tvoj oheň vyhasína, keď naň už nemôžeš priložiť voňavé polená, prihoď doň aspoň vetvičky a konáriky krátkej ústnej modlitby, strelných modlitieb, ktoré naďalej udržia plameň. – A ty si dobre využil čas. (Cesta, 92)

Ak chceme naozaj uľahčiť svojmu srdcu a sme pritom úprimní a otvorení, budeme hľadať radu u ľudí, ktorí nás milujú a ktorí nás pochopia: porozprávame sa s otcom, s matkou, s manželkou či manželom, s bratom, s priateľom. Je to rozhovor, hoci často nechceme ani tak počúvať, ako sa vyrozprávať a povedať, čo sa nám prihodilo. Začnime sa takto správať aj k Bohu, súc si istí, že nás vypočuje a odpovie nám. Budeme ho počúvať a svoje svedomie otvoríme pokornému rozhovoru, aby sme sa mu s dôverou zverili so všetkým, čo máme v hlave a na srdci: so svojimi radosťami, starosťami, nádejami, svojou nespokojnosťou, úspechmi, neúspechmi, a tak až po tie najmenšie detaily nášho dňa. Lebo predsa vieme, že nášho nebeského Otca zaujíma všetko, čo sa nás týka.

Ani si to nebudeme uvedomovať a pôjdeme vpred božími krokmi, pevnými a energickými; budeme pociťovať dôvernú istotu, že s Pánom je príjemná aj bolesť, aj obeta, aj utrpenie. Akou posilou je pre Božie dieťa vedomie, že je nablízku svojmu Otcovi! A preto, nech sa deje čokoľvek, s tebou som si istý, Pán môj a Otec môj, lebo ty si moja skala a moja pevnosť. (Boží priatelia, 245-246)