„Neprestávajte sa modliť, budem Vás počúvať.“

Svätí … nenormálni? Je načase vyvrátiť tento predsudok. Musíme dokázať, s nadprirodzenou prirodzenosťou kresťanskej askézy, že ani mystické fenomény neznamenajú abnormalitu: taká je prirodzenosť týchto úkazov…, tak ako iné psychické či fyziologické procesy majú tú svoju. (Brázda, 559)

Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? (...)

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš – aj keď tu vlastne nejde o city –, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum – posilnený milosťou – nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. (Ísť s Kristom, 8)

Chcem dostávať správy emailom

email