Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est!, aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

(...)Raz príde deň, ktorý bude naším posledným, no nenaháňa nám strach, pretože pevne dôverujeme Božej milosti a od tejto chvíle sme veľkoryso, odvážne a s láskou v maličkostiach odhodlaní vyjsť nášmu Pánovi v ústrety so zažatými lampami, lebo v nebi nás očakáva veľká slávnosť. (Boží priatelia, 39-40)