V evanjeliu sme práve počuli, že „ľud sa tlačil okolo Ježiša, aby počul Božie slovo“ (Lk 5, 1). Boli na brehu jazera a Kristus sa rozhodol nastúpiť do loďky a trochu sa vzdialiť od brehu. Pán dokonale poznal srdcia tých ľudí; vedel, že všetci, tak či onak, potrebujú jeho učenie, aby osvietilo ich životy.
Svätý Josemaría pri rozjímaní nad týmto úryvkom poznamenal, že to, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi, sa deje stále: všetci „túžia počuť Božie posolstvo, hoci to navonok skrývajú“; všetci, hoci často nemajú slová ani silu vyjadriť túto túžbu, „hladujú po nasýtení svojho nepokoja Pánovým učením“ (Boží priatelia, bod 260). Táto túžba po nekonečnu sa prejavuje mnohými spôsobmi, hoci nie všetky spôsoby jej uspokojenia zanechávajú srdce spokojné. Možno máme skúsenosť, že sme stratili čas túžbou po šťastí postavenom iba na materiálnych statkoch, úspechu alebo pohodlí. Vieme však, že iba Boh dáva zmysel všetkým skutočnostiam a napĺňa túžby nášho srdca.
Nespočetné množstvo ľudí objavilo kresťanský život a našlo tak najhlbšiu radosť. Aj preto scéna, ktorú nám opisuje evanjelium, nepatrí len do minulosti. Všetci nosíme v duši hlboké túžby, ktoré môže naplniť len Pán. Môžeme prosiť Boha, aby nás urobil schopnými rozpoznať túto túžbu po jeho tvári, tieto znaky smädu po Kristovi aj v druhých. A aby sme vedeli odovzdať jeho pravý obraz tým, ktorí nás obklopujú: obraz toho Krista, ktorý sa trochu vzdiali od brehu, aby ho všetci, aj tí najvzdialenejší, mohli vidieť a počuť.
Na konci tohto úryvku z evanjelia Ježiš pozýva Petra, Jakuba a Jána, aby ho nasledovali. Je pôsobivé pomyslieť si, že len o pár rokov neskôr ich apoštolská horlivosť priniesla Dobrú zvesť na mnohé dôležité miesta tej doby, vrátane samotného Ríma. Prví kresťania napriek prenasledovaniam a nepochopeniu vedeli, že svet patrí im. „Toto je misijný duch, ktorý nás musí povzbudzovať,“ hovorí pápež Lev XIV, „bez toho, aby sme sa uzavreli do našej malej skupiny alebo sa cítili nadradení voči svetu; sme povolaní ponúkať Božiu lásku všetkým, aby sa naplnila tá jednota, ktorá neruší rozdiely, ale oceňuje osobnú históriu každého človeka a sociálnu a náboženskú kultúru každého národa“ (Lev XIV, Homília, 18-V-2025).
Svätý Pavol v druhom čítaní jasne vyjadruje presvedčenie, ktoré napĺňalo prvých kresťanov dôverou: „Ak sme synovia, sme aj dedičia“ (Rim 8, 17). Tento svet je skutočne súčasťou nášho dedičstva. V prvom čítaní sa hovorí, že Boh dal človeka na svet, „aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Tento svet je náš: je to náš domov a naša úloha.
Preto, keď vieme, že sme Božie deti, nemôžeme prechádzať týmto životom ako cudzinci v cudzej krajine, ani kráčať po našich uliciach s postojom človeka, ktorý vstupuje na neznáme územie. Svet je náš, lebo patrí nášmu Otcovi Bohu. Sme povolaní milovať tento svet, nie nejaký hypotetický svet, v ktorom by sme sa možno cítili lepšie. Možno máme po svojom boku ľudí, ktorí sú nám v istom zmysle neznámi, lebo im nevenujeme pozornosť, akú si zaslúžia. To môže byť prvá oblasť, v ktorej sa môžeme opäť obrátiť na týchto ľudí tak, ako by to urobil Ježiš.
Keď svätý Josemaría vyzýval k vášnivej láske k svetu, varoval pred „mystikou kebyzmu“, ktorá kladie podmienky na terén, ktorý chce evanjelizovať, a myslí si: „Keby len veci boli iné“. Môžeme prosiť Pána, aby nám dal schopnosť nadchnúť sa pre poslanie, ktoré nám zveril, s nadšením dieťaťa, ktoré pracuje na úlohách vo vlastnom dome spolu so svojimi súrodencami.
Dnes, keď upierame svoj pohľad najmä na svätého Josemaríu, môžeme si vziať príklad z jeho viery a odvahy vrhnúť sa do projektov, ktoré sa zdali nemožné, v čase, ktorý bol v mnohých ohľadoch oveľa zložitejší a ťažší ako ten náš. Nechajme sa strhnúť touto dôverou, ktorá nás vedie k láske k tomuto svetu, ktorý sme zdedili, a k snahe naplniť túžbu po Kristovi v toľkých ľuďoch, ktorých stretávame.
Na to, ako na všetko, sa spoliehame najmä na príhovor našej Matky Panny Márie, ktorá s láskou a materskou trpezlivosťou bdie nad šťastím všetkých svojich detí.
Amen.