Ad Trinitatem Beatíssimam
Grátias tibi, Deus, grátias tibi: vera et una Trínitas, una et summa Déitas, sancta et una Unitas.
Najsvätejšej Trojici
Vďaka ti, Bože, vďaka ti: pravá a jediná Trojica, jedno a najvyššie božstvo, svätá a jediná Jednota.
Prvé vzývanie (zvolanie) je adresované Trojici, ktorá je opísaná ako beatissima. V tomto prívlastku nachádzame syntézu teológie požehnania, ktorej prítomnosť je hlavnou novinkou, ktorú svätý Josemaría zaviedol vzhľadom na model litánií. Na rozdiel od trojičného vzývaniaLitaniæ sanctorum, pri vzývaní Preces Opus Dei nenasleduje prosba (napr. miserere nobis)[1]. Odpoveďou zhromaždenia je formula požehnania a vďakyvzdania. Výslovná prítomnosť tohto typu modlitby slúži na zakorenenie tohto euchologického diela v biblických a liturgických formách vďakyvzdania a chvály.
Beatissimus znamená nielen maximálne šťastný alebo maximálne svätý – dva zaujímavé významy pre dialóg s poňatím božstva v gréckej filozofii – ale aj maximálne požehnaný (beatus), a to v dvojitom biblickom význame toho, kto má plnosť požehnania, a toho, kto je antonomáziou povolaný prijať uznanie a vďaku. V prvom prípade sa prídavné meno beatus vzťahuje na vlastnenie života, t. j. na vlastnenie Logosu a Dobra (bene-dire, gr. εὐ-λογέω, znamená dobro-hovoriť) a ohlasuje niečo z trojičného tajomstva, t. j. zo Slova (Logos, Slovo) a Ducha (Láska, Dobro). V druhom prípade sa o Trojici hovorí, že je maximálne požehnaná, pretože je príjemcom požehnania všetkých stvorení, povolaných vyznávať umením (logos) a v jednote (láska, spoločenstvo) múdrosť a dobrotu Stvoriteľa.
V súlade so vzývaním (zvolaním) je odpoveďou zhromaždenia gratias tibi [agimus], Deus, gratias tibi. Ide o formulu, ktorá spája Preces s biblickými formulami vďakyvzdania (berakah) a hlavnými kresťanskými euchologickými formulami (eucharistická modlitba, modlitby konsekrácie atď.)[2]. Nemôžeme sa tu pozastaviť nad významom vďakyvzdania ako základného prvku kresťanskej modlitby. Je dôležité, aby sme uviedli len jeden z najpodstatnejších aspektov, že podľa Kristovho príkladu (porov. Jn 11, 41) prosbám príhovorov predchádza vzdávanie vďaky. V skutočnosti je jednou z noviniek zavedených do kresťanskej modlitby obrátenie poradia prosba – poďakovanie[3]. Keďže v Kristovi sa už splnili všetky Otcove prisľúbenia (porov. 2 Kor 1, 20), prvým pohybom kresťanskej modlitby, vrátane prosebnej, je vďakyvzdanie. Iba zo základnej pozície toho, kto si je istý naplnením prisľúbení v Kristovi, môžeme naďalej prosiť nie o nové veci, ale o rozšírenie jeho kráľovstva.
Odpoveď Gratias tibi Deus, gratias tibi, vera et una trinitas una et summa deitas sancta et una unitas zodpovedá antifóne modlitby Magnifikát z prvých vešper na slávnosť Najsvätejšej Trojice, ktorá sa slávi v prvú nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého[4]. Pôvod tejto antifóny nachádzame v Offíciu, ktorý vytvoril Štefan z Liége (asi 850-920) počas svojho pontifikátu v tomto meste v rokoch 902-920. Pôvodný rukopis sa nezachoval, ale existujú zbierky z 11. storočia, ktoré uvádzajú toto ofícium v takzvanej Domenica de Sancta Trinitate[5]. Tieto texty sa navzájom líšia, pretože dlho chýbalo jednotné znenie formulára[6]. V skutočnosti najčastejšia formulácia antifóny znie: Gratias tibi Deus, gratias tibi, vera una trinitas, una et trina veritas, trina et una unitas[7]. Variant, ktorý prejde do Breviarium romanum (1568) a Preces Opus Dei, je doložený od 12. storočia[8].
Jeho starostlivá štruktúra si zaslúži komentár[9]. Opakovanie gratias tibi [agimus] rétoricky zdôrazňuje dôležitosť tohto úkonu a ohlasuje hru symetrií prívlastku vera et una trinitas una et summa deitas sancta et una unitas, ktorý je rozvinutím v trojičnom kľúči jediného Boha („gratias tibi Deus, gratias tibi“). Tri podstatné mená Trinitas,Deitas a Unitas sú označené tromi dvojicami dvojslabičných prídavných mien koordinovaných spojkou et (a et b). Vo všetkých troch dvojiciach je jedno prídavné meno, ktoré sa vždy opakuje (una) v striedavej pozícii b-a-b. Toto poradie a skutočnosť, že všetky prídavné mená zachovávajú dlhý-krátky prízvukový rytmus, slúžia na spestrenie a zjednotenie vyjadrenia v jemnej eufónii. Prídavné mená, ktoré sa neopakujú, sú vera,summa a sancta. Vera a sancta patria k obraznosti božských atribútov vo Svätom písme. Naproti tomu prídavné meno summus sa vo Vulgáte v súvislosti s Bohom nevyskytuje a v euchologických textoch je v súvislosti s božstvom veľmi zriedkavé. Výraz summa Deitas v protiklade ktrina Deitas bol predmetom polemiky v 9. storočí, krátko pred vznikom Officium sanctæ Trinitatis[10].
Nakoniec treba poznamenať, že najčastejšie sa táto antifóna spieva pri vešperách ako antifóna na Magnifikát[11]. Týmto spôsobom sa zdôrazňuje mariánsky rozmer trojičného vyznania viery.
V AGP nachádzame rôzne komentáre k ústnemu kázaniu prvému vzývaniu Preces svätého Josemaría. Zdôrazňuje v nich základný postoj uznania Božej dobroty a vlastnej biednosti. Takéto uznanie, ktoré v sebe spája chválu a vďačnosť, disponuje veriacich na prijatie väčšieho dobra od Boha:
Radím vám, aby ste viedli život vďačnosti. Pozrite: za všetko, čo máme – málo alebo veľa – vďačíme Pánovi. Nič dobré nepochádza od nás. Ak ťa niekedy naplní pýcha, zdvihni oči a uvidíš, že ak je v tebe niečo ušľachtilé a čisté, vďačíš za to Bohu... Aké krásne je to, čo sa každý deň modlíme v Preces! Môžeš to použiť ako strelnú modlitbu: gratias tibi, Deus, gratias tibi! Ak totiž ďakujeme, Boh nám dá viac; ak si však naša pýcha privlastní to, čo nám nepatrí, uzavrieme sa pred prijatím Pánovej pomoci[12].
[1] Vzývanie (zvolanie) Trojice sa v niektorých kópiách litánií vyskytuje ako súčasť predchádzajúcej modlitby, v ktorej sa žiada o milosť ut te bene rogem, t. j. aby veriaci dobre vykonal svoju prosebnú modlitbu, porov. Oratio ante letaniam, Ms. 512, Bibliothèque Mazarine, Paríž, fol. 11r, in Astrid Krüger, Litanei-Handscriften der Karolingerzeit, Hannover, Hahnsche Buchhandlung, 2007, Litanei 25a, s. 652.
[2] Kresťanská forma rituálneho vďakyvzdávania má svoje korene v hebrejských formách požehnania. Formy eucharistie (beraky, vzdávania vďaky) vyjadrujú pocity tých, ktorí vnímali Božie dobrotivé konanie. K počiatočnému „ďakujem“ sa pridáva vyznanie, exomologesis, ktoré vysvetľuje dôvod vďaky. Spojenie vďaky a vyznania je v žalmoch časté a sprevádza spoločenské a obetné obrady Starého zákona (porov. Gn 14, 18-20; Ez 18, 9-12), porov. Anton Arens, Die Psalmen im Gottesdienst des Alten Bundes. Eine Untersuchung zur Vorgeschichte des christlichen Psalmengesanges, Trier, Paulinus, 1961, s. 8-16.
[3] Porov. Andrea Doeker, Modlitba ako charakterizovaný jazyk. Jewish and Christian prayer as a constitution of identity, en Gerhards - Wahle, Köntinuität, s. 15-61, 53.
[4] Porov. Breviarium Romanum ex decreto sacrosancti concilii tridentini restitutum S. Pii V Pontificis Maximi jussu editum aliorumque pontificum cura recognitum Pii Papæ X auctoritate reformatum (= BR 1929), Editio typica, Parsæstiva, Correo de Tortosa, Tortosa, 1929, s. 382.
[5] Porov. Barbara C. Raw, The Office of the Trinity in the Crowland Psalter (Oxford, Bodleian Library, Douce 296), „Anglo-Saxon England“ 28 (1999), s. 185-200, 187-188. O Hucbaldovi de Saint-Amand (c.840/50-930) ako možnom autorovi zhudobnenej verzie tejto antifóny, porov. Heidi Eisenhut, Handscriften mit Spuren Ekkeharts IV. von St. Gallen. Vyjadrenia k metóde glosovania, hustote glos a charakteru glos, v Norbert Kössinger – Elke Krotz – Stephan Müller (eds.), Ekkehart IV. von St. Gallen, Berlin, W. de Gruyter, 2015, s. 133-52, 148-149.
[6] Napríklad vo formulári In honore sanctæ Trinitatis z ms. F29, Biblioteca Vallicelliana, 12. storočie, ff. 87v-92r, chýba antifóna Gratias tibi Deus.
[7] René-Jean Hesbert, Corpus antiphonalium Officii, zv. III, Rím, Herder, 1968, č. 2977, s. 241. Ďalšie varianty možno nájsť v Antifonale synopticum, č. 0511 „Gratias tibi Deus“, na http://gregorianik.uni-regensb... (prístup 26. augusta 2021).
[8] «Gra<t>ias tibi deus gra<t>ias tibi vera una trinitas una et summa deitas sancta et una unitas» Toledo, Biblioteca capitular, E-Tc 44.2, ca. 1095, f. 114v.
[9] Pre offícium vytvorené Štefanom z Liége, porov. Gunilla Björkvall – Andreas Haug, Text und Musik im Trinitätsoffizium Stephans von Lüttich. Postrehy a úvahy zo stredovekej latinskej a hudobnohistorickej perspektívy, vo Walter Berschin – David Hiley (eds.), Die Offizien des Mittelalters: Dichtung und Musik, Tutzing, Hans Schneider, 1999, s. 1-24.
[10] Výraz trina deitas sa objavil v doxológii hymnu Sanctorum meritis, ktorý sa v tom čase považoval za novovytvorený anonymný text, ktorý sa sotva dostal do mníšskeho repertoáru. Výraz obhajoval Gottescalco z Orbais a v roku 857 ho kritizoval Hincmarius z Remeša (De una et non trina deitate, PL 125: 473-618, 478B). Ten uprednostnil formuláciu summa deitas. K diskusii pozri Susan Boynton, The theological role of office hymns in a ninth-century trinitarian controversy, in Benoît-Michel Tock, In principio erat Verbum. Mélanges P. Tombeur, Turnhout, Brepols, 2005, s. 19-44. Gunilla Iversen zasa poukázala na zámenu výrazu trina deitas za summa deitas v niektorých tropáriách, porovnaj Gunilla Iversen, Corpus Troporum XII. Tropes du Gloria, zv. 1, Stockholm, Stockholm University, 2014, s. 47.
[11] V iných prameňoch sa objavuje pri antifóne Benediktus. Prednostne sa však používa pri vešperách, a teda pri Magnifikáte, pozri Raw, The Office of the Trinity, s. 197.
[12] Rozhovor so svätým Josemaríom, 19-III-1971, v Ateneo Romano della Santa Croce (ed.), Rendere amabile la verità: raccolta di scritti di mons. Álvaro del Portillo. Pastorali. Teologici. Canonistici, Vatican City, Libreria Editrice Vaticana, 1995, s. 48-90, 49.