Lux fulgebit hodie super nos, quia natus est nobis Dominus – Dnes zažiarilo nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán. Je to veľká udalosť, ktorá v tento deň dojíma kresťanov a prostredníctvom nich chce osloviť celé ľudstvo. Boh je tu. Táto pravda musí naplniť naše životy: každé Vianoce by pre nás mali byť novým osobitným stretnutím s Bohom, a mali by sme dovoliť, aby jeho svetlo a milosť prenikli až na dno našej duše.

Zastavujeme sa pred Dieťaťom, Máriou a Jozefom a kontemplujeme Božieho Syna, ktorý na seba vzal naše ľudské telo. Spomínam si na jednu cestu, ktorú som uskutočnil 15. augusta 1951 do talianskeho mesta Loreto, aby som navštívil Santa Casa – Svätý dom, lebo mi na srdci veľmi ležala istá záležitosť. Slúžil som tam svätú omšu. Chcel som ju sláviť sústredene, lenže nepočítal som s horlivosťou davu. Neuvedomil som si, že na tento veľký sviatok prichádza do Loreta množstvo pútnikov z celého okolia, ľudí s prostou vierou, príznačnou pre tento kraj, a s láskou, ktorú pociťujú k Madone. Ich zbožnosť ich viedla k prejavom nie práve najvhodnejším, ak by sme sa na vec pozerali – ako to len vysvetliť? – výlučne z hľadiska liturgických predpisov Cirkvi.

A tak, keď som pobozkal oltár, ako to predpisuje liturgia svätej omše, tri či štyri dedinčanky ho pobozkali súčasne so mnou. Bol som rozptýlený, no bol som i dojatý. Moju pozornosť tiež zamestnávala myšlienka, že v tomto Svätom dome – tradícia vraví, že to bolo miesto, kde žil Ježiš s Máriou a Jozefom – umiestnili nad oltár tieto slová: Hic Verbum caro factum est – tu sa Slovo stalo telom. Tu, v dome vystavanom ľudskou rukou, na tomto kúsku zeme, kde žijeme, prebýval Boh. (Ísť s Kristom, 12)