Opus Dei

Mojžišov život nás učí, že na to, aby sme splnili svoje poslanie, ku ktorému sme povolaní, musíme počúvať Boha v modlitbe a nechať sa premeniť Duchom Svätým.

Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. (Mt 9,9)

Duchovné cvičenia sú dôležitým zastavením, niekoľkými dňami strávenými v modlitbe osamote s Bohom. Je to duchovný ekvivalent ročnej prehliadky auta alebo lekárskej prehliadky: čas v prítomnosti Boha na preskúmanie nášho kresťanského života s cieľom zistiť, kde sa nachádzame a ako môžeme zlepšiť svoj vzťah s Bohom a s blížnymi.

Priateľstvo, ktoré ponúka kresťan ľuďom vo svojom okolí, bolo vždy dôvodom k obdivu. S postupujúcim časom sa objavujú stále nové dejiská a nové výzvy.

Priateľstvo medzi ľuďmi povolanými k rovnakému poslaniu umožňuje, aby bolo vždy cestou naplnenou šťastím.

„V procese rozlišovania povolania nie sme nikdy sami, lebo každé povolanie sa rodí a formuje v Cirkvi.“

Toho, čo majú všetci kresťania spoločné, je už mnoho. Trvajúce rozdelenie však stále zraňuje telo cirkvi.

Nechať sa druhými milovať je spôsob, ako dať Bohu vo svojom živote priestor. Ježiš tak robil do posledných chvíľ na zemi.

Naša identita sa utvára neustále – na začiatku, v priebehu i na konci života. Cieľom tejto cesty je spočinutie našej krehkej identity v identite Božej.

Hybnou silou apoštolátu je láska, ktorá je Božím darom: „V kresťanovi, Božom dieťati, tvoria priateľstvo a láska jedinú realitu: sú Božím svetlom, ktoré zohrieva“ (Vyhňa, 565). Cirkev rastie predovšetkým prostredníctvom lásky svojich veriacich; až potom nasleduje ako plod tejto lásky štruktúra a organizácie, ktoré jej majú slúžiť.