Opus Dei

„V procese rozlišovania povolania nie sme nikdy sami, lebo každé povolanie sa rodí a formuje v Cirkvi.“

Toho, čo majú všetci kresťania spoločné, je už mnoho. Trvajúce rozdelenie však stále zraňuje telo cirkvi.

Nechať sa druhými milovať je spôsob, ako dať Bohu vo svojom živote priestor. Ježiš tak robil do posledných chvíľ na zemi.

Naša identita sa utvára neustále – na začiatku, v priebehu i na konci života. Cieľom tejto cesty je spočinutie našej krehkej identity v identite Božej.

Hybnou silou apoštolátu je láska, ktorá je Božím darom: „V kresťanovi, Božom dieťati, tvoria priateľstvo a láska jedinú realitu: sú Božím svetlom, ktoré zohrieva“ (Vyhňa, 565). Cirkev rastie predovšetkým prostredníctvom lásky svojich veriacich; až potom nasleduje ako plod tejto lásky štruktúra a organizácie, ktoré jej majú slúžiť.

„Starostlivosť o niekoho nie je len hojenie malej rany. Je to nazeranie na osobu v jej celistvosti a hľadanie jej dobra v tomto svete aj v tom budúcom.“ Druhý článok o bratskom napomenutí.

Priateľstvo a láskavosť sú úrodnou pôdou na podporu bratského napomenutia. Boh prostredníctvom našich vzťahov s ľuďmi okolo nás koná tak, aby z nás dostal to najlepšie.

Niektorí ľudia majú tendenciu považovať formáciu za vedomosti, no také poňatie nestačí. Dospieť k celistvosti osoby si vyžaduje vnímať formáciu ako bytie. Ide o oveľa vyšší cieľ. Je nutné ponoriť sa do tajomstva Krista, aby sme spoznali jeho šírku a hĺbku, a tým umožnili, aby nás milosť postupne premieňala, aby nás s ním stotožňovala.

Domov má byť prvou a hlavnou školou, kde si deti osvoja ľudské a kresťanské čnosti.

Zhrnutie zákona do vety „milovať Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého“ nie je len také hocijaké nariadenie. Láska sa nedá vynútiť. Boh nás však pozýva, aby sme sa po tom, ako On človekovi vyjadril svoju nekonečnú lásku a starostlivosť, s ním na nej podieľali.