„Chvíle každodennej modlitby.“

Keď si skutočne želáš byť kajúcnou dušou – kajúcnou a radostnou – musíš si predovšetkým chrániť chvíle svojej každodennej modlitby – dôvernej, veľkorysej, vytrvalej. A musíš sa snažiť, aby tieto chvíle neboli ,,ako to náhodou vyjde“, ale v určený čas, vždy keď to bude možné. Neustupuj v týchto maličkostiach. Buď otrokom tohto každodenného uctievania Boha a ja ťa ubezpečujem, že ťa nikdy neopustí radosť. (Brázda, 994)

Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum – posilnený milosťou – nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan – ktorý nie je rehoľník – a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten – nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov. (Ísť s Kristom, 8- 9)

Chcem dostávať správy emailom

email