Opus Dei

Monica sa narodila v Cochabambě v rodine, ktorá predstavovala „dúhu Bolívie“, pretože jej otec pochádzal z La Paz a matka zo Santa Cruz. Študovala na nemeckej škole a potom v Buenos Aires, kde absolvovala agronomické inžinierstvo na UBA. Neskôr študovala filozofiu a získala magisterský titul v oblasti výučby filozofie. Venuje sa rozvojovým projektom a pedagogickej činnosti a zdôrazňuje, že jej špecializáciou je „zmena“, pretože jej život bol poznačený rôznymi príležitosťami a profesionálnymi zmenami.

Caroline, 37 rokov, pochádza z Osasco v Brazílii, z rodiny, kde jej otec je kaderník a matka učiteľka matematiky. Študovala hotelierstvo a absolvovala špecializačný kurz v oblasti služieb. Svoje povolanie v Diele ako numerárka auxiliarka definuje ako „matku v Opus Dei“ a zdôrazňuje, že „vieme sa starať ako každá matka, a to vo všetkých ohľadoch“. To „má vplyv nielen materiálne, ale aj duchovne“.

Miriam z Brazílie má 34 rokov a je gynekologičkou a pôrodníčkou. Je vydatá a má niekoľkomesačné dieťa. Istý čas bola pridruženou Opus Dei, až kým po období rozjímania, počas ktorého sa vždy cítila sprevádzaná a pochopená, zistila, že jej cesta je iná.

Carmen je manažérkou dodávateľského reťazca v supermarkete a žije so svojou rodinou v Madride. „Pandémia všetko zmenila. Odvtedy pracujem hlavne z domu. Je veľmi ľahké stratiť kontakt s každodenným životom ľudí. Predtým sme sa delili o prácu, osobné problémy, smiech. Obrazovky sú veľmi chladné. Prinútim sa zavolať svojim kolegom, neriešiť všetko cez WhatsApp. Riziko spočíva v tom, že sa každý uzavrie do seba a stratí príležitosť pomáhať ostatným... a nechať si pomôcť.“

Dani sa považuje za veľmi súťaživú osobu, ktorá vždy túžila po niečom viac v živote. Teraz si naďalej kladie vysoké ciele, ale z inej perspektívy: „Opus Dei pre mňa znamenalo úplnú zmenu v mojom živote, pretože mi dalo iný pohľad na to, prečo sme tu na svete.“

Ale je Bolívijčanka, matka dvoch detí, psychoterapeutka a lekárka. Veľkú časť svojho života venovala sociálnej práci. Inšpirovaná učením svätého Josemaría pochopila, že chudoba nie je len materiálna, ale aj nedostatok lásky a Boha. Spolu so svojím manželom sa rozhodla venovať sa sociálnej rehabilitácii. Keď jej manžel zahynul pri nehode, Ale si uvedomila, že musí pokračovať, opierajúc sa o svoju vieru.

Inma žije vo Valencii a je druhou zo siedmich súrodencov. Istý čas bola numerárkou auxiliarkou Opus Dei. Po období rozjímania a modlitieb pochopila, že jej miesto nie je tam: „Bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože milujem povolanie auxiliarky.“

Laura, lekárka v Barcelone, bola 25 rokov numerárkou Opus Dei. V roku 2020 sa po dlhom zvažovaní rozhodla opustiť Dielo. „Bilancia je bezpochyby pozitívna. V žiadnom prípade nepovažujem tieto roky za stratené,“ tvrdí a vyzdvihuje vzdelanie, ktoré získala, množstvo ľudí, ktorých spoznala, a to, že sa naučila prirodzene žiť podľa cností.

Mª José bola 20 rokov pridruženou Opus Dei a približne pred piatimi rokmi prestala byť súčasťou Diela. „Hoci to bolo veľmi bolestivé rozhodnutie, mala som veľkú podporu a, samozrejme, bola som veľmi slobodná. Je krásne sa zamyslieť nad tým, že každé povolanie má poslanie, ktoré je dôležitejšie ako čas,“ tvrdí.

Mª Ángeles sa s Opus Dei zoznámila náhodou, keď jej učiteľka zo strednej školy v jej mestečku porozprávala o možnosti žiť v Centre štúdia a práce (CET). Tam sa naučila predovšetkým tri veci: „Po prvé, ako skĺbiť štúdium a prácu, ako lepšie využívať čas, pretože doma som toho veľa nezvládala. Potom mi to pomohlo spoznať, čo je to kresťanský život žitý koherentne. A tretia vec, ktorá neskôr ovplyvnila objavenie môjho povolania, bolo spoznanie Opus Dei zvnútra.