Ahojte, volám sa Yiran a rada by som vám vyrozprávala svoj životný príbeh. Narodila som sa v Číne, v jednom meste blízko Šanghaja. Moja prababička bola jedinou kresťankou v našej rodine – všetci ostatní boli ateisti. Už ako malé dieťa ma priviedla do svojej evanjelickej cirkvi, kde som získavala prvé poznatky o kresťanskej viere.
Keď som mala 14 rokov, presťahovala som sa do Španielska, do malého mestečka v Cantabrii. Keďže som tam nenašla žiadnych evanjelikov, stratila som aj kontakt s vierou. Pri rozhodovaní sa o univerzitnom štúdiu som si vybrala chemické inžinierstva, bez toho, aby som o ňom vopred veľa vedela. To preto, lebo mám rada výzvy a náročné úlohy a veda ma vždy priťahovala. Tam som sa stretla s Fernandom, mexicko-japonským chalanom a začali sme spolu chodiť. Videla som, ako prežíva svoju katolícku vieru, ako sa v rodine naučil modliť. Keď som sa lepšie zoznámila s jeho rodinou, videla som, že v nej panuje pevná jednota a láskavosť. Aj keď už s Fernandom nechodím, bol to pre mňa prvý krok objavovania Cirkvi a prekonávania niektorých mojich predsudkov voči katolíkom.
Počas druhého roka na univerzite som sa stretla s Inés, jednou veľmi normálnou babou, s ktorou bola vždy zábava. Stali sme sa dobrými priateľkami a po istom čase mi povedala, že je numerárkou v Opus Dei. Bola som veľmi prekvapená! Moja predstava o človeku oddanom Bohu v Katolíckej cirkvi bola predstava nudy a smútku. Teraz som videla, že táto moja predstava už ani nemôže byť ďalej od pravdy.
O pár mesiacov neskôr ma Inés pozvala na stretnutie na univerzite, ktoré organizovali ľudia z Opus Dei. Začala som chodiť na hodiny kresťanskej formácie, a skôr než hodiny by som to presnejšie nazvala rozhovormi, kde sme si vymieňali názory a mala som možnosť vysloviť všetky svoje pochybnosti, ktoré som mala o viere a Cirkvi. Je vo mne taká veľká túžba spoznávať viac, objavovať dôvody, prečo sú veci také, aké sú. Môj záujem o Katolícku cirkev bola jednoduchá zvedavosť a zďaleka som ešte nepomýšľala na konverziu.
Po istom čase som sa však začala osobnejšie zaujímať o vieru a začala som chodiť na prednášky s hlbším obsahom, kde nám Ana, ďalšie dievča, ktoré som spoznala, rozprávala o katolíckej viere a učení a pomáhala mi prekonávať moje neistoty týkajúce sa Cirkvi.
Raz mi Ana navrhla, aby som si prečítala knihu ,,Rome Sweet Home” – Naša cesta do Katolíckej cirkvi – v ktorej Scott Hahn, bývalý protestantský pastor píše o tom, ako požiadal o prijatie do Katolíckej cirkvi. Pravdupovediac, nemala som ani voľnú minútu, aby som tú knihu čítala, mala som veľa povinností študijných, pracovných, blog o varení...A tak som jej knihu vrátila neprečítanú.
Po skúškovom období som šla na krátke prázdniny, cestovala som po španielskych mestách s mojím jediným spoločníkom – fotoaparátom. Jedného dňa som sa ocitla v meste Logroño. Prechádzala som sa po meste, zašla do malého obchodíka, aby som kúpila nejaké kancelárske potreby, ukázalo sa však, že to bolo kníhkupectvo, v ktorom predávali náboženské knihy a predmety. Keď som vstúpila, na moje veľké prekvapenie som tam uvidela knihu Scotta Hahna, ktorú mi Ana odporúčala. Rozhodla som sa ju okamžite kúpiť, pretože to nemohla byť len taká náhoda. Prečítala som ju na posedenie, čo u mňa nie je bežné, lebo v španielčine ešte stále nie som až taká zbehlá.
Odtiaľ som cestovala do Zaragozy a počas návštevy Baziliky del Pilar som si nakoniec uvedomila, že mojím životným miestom je Katolícka cirkev. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie, ale už som sa nemohla vrátiť späť. Jasne som videla, že musím konvertovať. Som si istá, že v mojom rozhodnutí pôsobila aj Božia milosť.
Teraz sa pripravujem na prijatie krstu a začala som chodiť na nedeľné sväté omše. Zistila som, ako môžem nachádzať Boha v jednoduchých každodenných skutočnostiach: v práci, v záľubách, v čase strávenom s priateľmi... Čas sa teraz pre mňa stal pokladom a od svojho rozhodnutia spred pár mesiacov ho vnímam ako Boží dar.