Kráľ Dávid sa dopustil ťažkého hriechu. Napriek tomu, že v ňom „prúd generácií od Abraháma až po Ježiša Krista burácal ako Boh v jeho krvi“[1], nechal sa oklamať zlom. Vzal si ženu Uriáša, jedného z najsilnejších mužov vo svojej armáde, a toho poslal bojovať do prvej línie, aby zahynul. On, ktorý nosil „desať prikázaní vo svojom srdci“[2], bol slepý a nedokázal rozpoznať svoju hlbokú chybu. Vtedy prišiel do jeho paláca prorok Nátan, poslaný Pánom. Môže sa to zdať zvláštne, ale prorok neprišiel, aby mu recitoval Mojžišov zákon, ani aby mu pripomenul jeho zodpovednosti ako vodcu vyvoleného národa. Keď sa ocitol tvárou v tvár Dávidovi, bez ďalších úvodných slov mu povedal: „V jednom meste boli dvaja muži…“ (porov. 2 Sam 12,1–7). Nátan rozpráva Dávidovi príbeh.
Ty si ten muž
Prorok rozpráva príbeh o bohatom mužovi, ktorý hoci mal ovce v hojnosti, neváhal vziať jahniatko – jediný majetok svojho chudobného suseda, ktorý sa oň staral ako o vlastnú dcéru – aby ho ponúkol svojmu hosťovi na hostine. Dávid pozorne počúva Nátanovo rozprávanie a v ňom narastá rozhorčenie, až kým nevstane a nevykríkne: „Kto urobil takú vec, zaslúži si smrť!“ Dávid dokonca rýchlo vypočíta finančnú náhradu potrebnú na napravenie tejto nespravodlivosti. Prorok potom ukončí rozprávanie a považuje svoju úlohu za splnenú. „Ty si ten muž,“ dodá len stručne ako kľúč k pochopeniu. Nátan nemusí hovoriť nič viac. Ani Dávid: jasnejšie to už byť nemôže. Svedectvom jeho pokánia nám zostane žalm 51, prosba hriešneho kráľa pred Bohom[3].
Čo sa počas týchto minút odohrávalo v Dávidovom srdci a v jeho mysli? Prečo fiktívny príbeh dokázal, že kráľ jasne videl klamstvo, v ktorom žil? Môže príbeh osvetliť niečo, čomu sme dobre nerozumeli o svete alebo o nás samých? Nie je príbeh, ktorý sa v skutočnosti nikdy nestal, nakoniec niečo triviálne? Otázky tohto druhu si o storočia neskôr kládol Aristoteles, keď písal svoju Poetiku. Grécky filozof potreboval pochopiť, prečo mu pri pozorovaní činov postáv v divadelnej hre pripadalo, že vo svojom vnútri objavuje niečo nové. A tak vzniklo toto dielo, ktoré sa stalo referenčným zdrojom nielen pre scenáristov a autorov, ale aj pre divákov – vtedy divadelných, dnes aj filmových či televíznych seriálov[4] –, ktorí chceli čo najviac vyťažiť z okamihov, keď sedeli pred príbehom.
Náš svet na obrazovke
V dejinách umenia znamenal vynález fotografie zásadný zlom. Umelci mohli po prvýkrát ako pracovný materiál používať nie hlinu či pigmenty, ale automatickú reprodukciu samotnej reality: kúsok sveta, kresbu vytvorenú samotným svetlom. Odtiaľ pramení napríklad naša fascinácia starými fotografiami: hoci sa na týchto rozmazaných snímkach často nedá ľahko rozoznať, čo sa na nich deje, alebo dokonca nie je jasné, kto je kto, to, čo nás na týchto čiernobielych portrétoch fascinuje, je v skutočnosti ich pôvod, samotná skutočnosť. Fotografia, písmo svetla, „nám umožňuje obdivovať v jej reprodukcii originál, ktorý by naše oči možno nevedeli milovať“[5], ako poznamenal jeden z veľkých odborníkov na audiovizuálny svet.
S fotografiou tak vzniklo umenie úzko prepojené so skutočnosťou, ukotvené v nej ako socha vo svojej forme. Bolo len otázkou času, kedy sa presadí ďalší článok reťaze, film: táto projekcia reality v jej neustálej dynamike, plátno, ktoré sa zdalo schopné pojať svet a otáčať sa spolu s ním. Nie je divu, že v kronikách prvých filmových predstavení je cítiť hlboký úžas nad tým tajomným pohybom, ktorý sa odohrával na plátne.
Každý nový vývoj filmovacích a strihacích techník vyvolal novú diskusiu o tom, čo vlastne je film. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že fascinácia filmami a seriálmi pramení z toho, že stojíme tvárou v tvár premietaniu nášho sveta, a konkrétnejšie, z pozorovania rozhodnutí, ktoré sa odohrávajú tam vnútri. Toto „vnútri“ je paradoxne zároveň tu vonku, a to aj vo fantasy alebo animovaných filmoch. Keď si audiovizuálny zážitok získa našu pozornosť, stane sa nám niečo podobné tomu, čo sa stalo kráľovi Dávidovi, keď počúval Nátana. To, čo urobil kráľ sediaci v sále svojho paláca a neskôr filozof na gréckej agore, robíme dnes mnohokrát my, keď sledujeme televízny seriál doma, film v kine alebo kdekoľvek inde prostredníctvom tisícok obrazoviek, ktoré nás obklopujú: sústreďujeme svoje zmysly na príbehy.
Kontemplácia uprostred kina
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto chvíle ponorenia sa do audiovizuálneho príbehu sú len odbočkou v našom vzťahu s Bohom. Pre dušu, ktorá hľadá cesty modlitby, sa však môže stať presný opak: ak kontemplácia spočíva skôr v počúvaní Boha, ktorý k nám hovorí prostredníctvom toho, čo nás obklopuje, než v tom, že robíme veľa vecí, aj príbehy nás môžu priviesť k nemu. Pán sedí vedľa nás v kresle a túži, aby sme videli to, čo vidí On; necháva nás, aby sme sa nechali dojať tým, čo majú iní na srdci – niekedy aj bolestivé veci –, a tak zdokonaľuje našu citlivosť, aby sme vedeli počúvať alebo obdivovať drobné gestá a veci. Radosť z krásy očisťuje naše zmysly, často preplnené silnými vnemami; robí nás citlivejšími voči nášmu okoliu a tak kladie ľudské základy pre nadprirodzenú kontempláciu.
„Ako je ťažké čítať!“[6], zvolal s prekvapením jeden súčasný filozof. To isté možno povedať o filme: pozrieť si dobrý film nie je vždy ľahké. Aby sme si mohli vychutnávať stále lepšie veci, aby sme objavili, čo sa skrýva za prvým dojmom, musíme byť ochotní zdokonaľovať sa, učiť sa: ako deti, ktoré postupne objavujú zložitejšie alebo jemnejšie chute. Dávid by nebol schopný dojať sa príbehom Nátana, ani uznať svoju vlastnú nespravodlivosť, keby nebol aktívnym divákom, otvoreným a obdareným trpezlivou pozornosťou. Nie je náhodou, že latinské sloveso spectare znamená „pozorovať očami“; a že po pridaní predpony sa mení na expectare, čo znamená „pozorne čakať“. Tieto vnútorné procesy, hoci ich vytvorenie môže trvať nejaký čas, nám pomáhajú vyberať si hodnotné veci.
Svätý Ján Pavol II. bol nadšencom divadla, a to ako herec, divák aj spisovateľ. Preto ho aj boom kinematografie mimoriadne zaujal, hoci hneď rozlišoval medzi filmami, ktoré vznikajú len na zábavu, a tými, ktoré majú hlbšie posolstvo. „Okrem filmov, ktorých hlavným cieľom je zábava, existuje filmový žáner, ktorý je citlivejší na existenciálne problémy. Ich úspech je síce možno menej okázalý, ale odráža sa v ňom práca veľkých majstrov, ktorí svojím dielom prispeli k obohateniu kultúrneho a umeleckého dedičstva ľudstva. Pri týchto filmoch sa divák cíti podnecovaný k zamysleniu sa nad aspektmi reality, ktorá je mu niekedy neznáma, a jeho srdce kladie otázky, premieta sa do obrazov, konfrontuje sa s rôznymi perspektívami a nemôže zostať ľahostajným“[7].
Identifikovať náš spôsob pohľadu
Je možné, že prvé názvy filmov alebo seriálov, ktoré nám prídu na myseľ, nebudú zodpovedať tomuto ambicióznemu opisu: veľká časť audiovizuálnych diel, ktoré konzumujeme, je vytvorená s cieľom slúžiť ako forma oddychu, podobne ako prechádzka, trochu športu alebo jednoduché trávenie voľného času. Niekedy sú dokonca určené výlučne na to, aby na chvíľu stimulovali zmysly, bez väčších ambícií ako únik z každodenného kolobehu. Existuje však aj taká kinematografia, pri ktorej si môžeme oddýchnuť a zároveň objavovať nové obzory a otvárať myseľ novým intelektuálnym či existenciálnym výzvam.
Nie každý sedí pred obrazovkou rovnakým spôsobom, rovnako ako nie každá hudba, ktorá vstupuje do uší – od divokých tanečných rytmov až po veľké klasické skladby – vyvoláva v človeku rovnakú reakciu. V prvom prípade ide väčšinou len o chvíľku zábavy, zatiaľ čo v druhom prípade sa popri zábave môžu objaviť aj hlboké úvahy, kritické pozorovanie, introspekcia a dokonca aj obrátenie[8]. To isté platí aj pre film: môže to byť spôsobom, ako nasadnúť na bicykel niekoho iného a vydať sa do nádherných nepreskúmaných území, aj vo vnútri nás samých. A v tomto prípade budeme musieť rozvíjať určité schopnosti trpezlivosti, vytrvalosti, naučiť sa oceniť pauzy, ticho… pretože aj to náročné je súčasťou príbehu. Film však môže fungovať aj jednoducho ako malý motorček, ktorý si pripevníme na koleso, aby sme deň zakončili trochou uvoľnenia. V oboch prípadoch – a to je dôležité si zapamätať – pozorovaná krajina zostane v našom vnútri a bude formovať našu citlivosť.
Práve spôsob, akým sa posadím pred obrazovku – a ten sa môže meniť podľa potrieb daného okamihu – formuje činnosť, ktorú skutočne vykonávam. A zároveň je to práve tento spôsob pohľadu – to, čo ja ako divák od daného okamihu očakávam – čo určí, aké príbehy vpustím do svojich zmyslov, aj keď mám v dosahu akúkoľvek voľbu. „Všetko súvisí,“ povedal pápež František na stretnutí s filmármi, „so zámerom, ktorý vkladáme do pohľadu, ktorý nie je len cvičením zraku, ale niečím viac. Je to pohľad na skutočnosť. Pohľad totiž odhaľuje najrozmanitejšie smerovanie vnútorného sveta, lebo je schopný vidieť veci a vidieť do vnútra vecí“[9].
Ako si vyberať stále lepšie príbehy? Koľko času venovať filmu alebo televízii? Ako to robiť tak, aby to bolo čo najviac obohacujúce? C. S. Lewis hovoril, že najlepšou obranou proti zlej literatúre je veľa skúseností s dobrou literatúrou[10]: oveľa lepšie ako vnímať všetko s nedôverou je hľadať to vynikajúce, hoci to nie vždy nájdeme hneď. A to isté platí aj pre akékoľvek iné umenie, ako je napríklad film. Najlepšou obranou je naučiť sa rozlišovať krásu od toho, čo je ideologické, manipulatívne alebo nadbytočné. Najlepšou obranou je vychovávať naše vlastné oči, aby vedeli rozpoznať krásu, teda pravdu z naratívneho hľadiska, čo nás síce nie vždy dovedie k najpríjemnejšej alebo najpohodlnejšej ponuke, ale určite k tej najplodnejšej a najvzrušujúcejšej.
Túžby, ktoré zdieľajú všetci
Pri pozornom pozorovaní zážitkov podobných tým, ktoré zažil kráľ Dávid, Aristoteles hovorí, že rozdiel medzi historickými príbehmi a dobrými beletristickými príbehmi – nazýva ich poetickými, od slova poiesis, tvorba – spočíva v tom, že tieto príbehy nehovoria o konkrétnej postave, ktorá existovala na určitom mieste, s menom a priezviskom, ale ukazujú „to, čo sa zvyčajne stáva človeku“[11]. Z tohto dôvodu ich dokonca považuje za „filozofickejšie“ a „vznešenejšie“. Príbehy zvyčajne skúmajú nejaký aspekt ľudskej túžby dosiahnuť šťastie; ukazujú nám úsek z nekonečných ciest, niekedy zmätených a dokonca protichodných, po ktorých sa približujeme alebo vzďaľujeme od nášho skutočného cieľa. Pozrieť si dobrý film môže byť ako postaviť sa pred potenciálne zrkadlo, pred tým, kým by sme mohli byť.
„Vstúpiť do kina,“ povedal pápež Lev XIV. skupine odborníkov z tohto odvetvia, „je ako prekročiť prah. V tme a tichu sa zrak zaostruje, srdce sa otvára a myseľ sa stáva vnímavou voči veciam, ktoré ste si ešte ani nedokázali predstaviť. V skutočnosti viete, že vaše umenie vyžaduje sústredenie (…). Film je oveľa viac než len plátno; je to križovatka túžob, spomienok a otázok. Je to zmyslová cesta, na ktorej svetlo preniká tmou a slová sa stretávajú s tichom“[12].
Ďalšou schopnosťou príbehov, či už písaných alebo audiovizuálnych, je fungovať ako veľká sála, v ktorej sa stretávajú ľudia z najrozmanitejších prostredí – geografických, kultúrnych, sociálnych aj duchovných. Ak svätý Pavol využil poéziu prvého storočia, aby našiel spoločný jazyk s nekresťanským svetom, ktorý ho obklopoval (porov. Sk 17, 28), alebo ak sa svätý Justín opieral o vývoj pohanského myslenia druhého storočia, nie je prekvapujúce, že v príbehoch, ktoré sa rozprávajú v dnešnej dobe a v jazyku našej doby, nachádzame túžby po šťastí, ktoré zdieľajú všetci. Film, ako poznamenáva svätý Ján Pavol II., je „nesmierne citlivým nástrojom, schopným čítať v čase znamenia, ktoré sa niekedy môžu vyhnúť pohľadu uponáhľaného pozorovateľa“[13]. Nie je málo prípadov, keď ten istý príbeh rezonuje podobným spôsobom u ľudí po celom svete. Preto je dnes pre apoštolát dôležité, aby každý postupne objavoval príbehy a spôsoby, ktorými sa pravda zjavuje prostredníctvom krásy[14].
Objavovať: toto sloveso je dôležité. Lebo v oblasti príbehov a umenia vo všeobecnosti sa pravda nevyjadruje formou jasného výroku ani nepopierateľného sylogizmu; skôr oslovuje, vyzýva k dialógu, snaží sa klásť správne otázky. Ak možno kresťanstvo považovať za odpoveď, ktorú Boh ponúka na najhlbšie túžby človeka, je našou úlohou správne formulovať otázky. A mnohokrát to budeme môcť urobiť formou príbehu, ako Ježiš v evanjeliu, pričom musíme mať na pamäti, že príbeh nie je akýmsi maskovaním, ktorým by sa pravda vkradla nepozorovane. Jedna americká spisovateľka v tejto súvislosti zvykla hovoriť, keď sa jej pýtali na posolstvo jej príbehov, že jedinou možnou odpoveďou je prečítať si ich od začiatku do konca, pretože príbeh „je zážitok, nie abstrakcia“[15]. Ak by sa skvelý príbeh dal zhrnúť do krátkeho ponaučenia, ktoré by sa zmestilo do pár riadkov, možno by nemalo zmysel venovať mu oveľa viac času[16].
Keď svätý Josemaría kázal homíliu Vášnivo milovať svet na kampuse Univerzity v Navarre — mieste, kde sa postupom času formovali mnohí odborníci z audiovizuálnej sféry — vysvetľoval, že neviditeľného Boha v skutočnosti „nachádzame v tých najviditeľnejších veciach“[17]. Nachádzame Ho v pracovných nástrojoch, v únave ľudí okolo nás, pri stole, kde spoločne jedávame s rodinou... A v dnešnej dobe medzi najviditeľnejšími a najčastejšie videnými vecami patria aj príbehy, ktoré sa objavujú na našich obrazovkách. Trávime s nimi čas a komunikujeme s nimi. Otvárame im priestor v našich zmysloch a vo našom vnútri. Sú súčasťou okuliarov, cez ktoré interpretujeme svet a interpretujeme sami seba. Preto je rozhodujúce začleniť ich do nášho života neustáleho vzťahu s Ježišom: aby sa stali miestom kontemplácie a lásky k svetu.
[1] J. M. Ibáñez Langlois, El rey David, Universitaria, Santiago de Chile, 1998, s. 39.
[2] Ibid.
[3] Svätý Josemaría sa túto modlitbu modlil každý deň na záver svojho dňa a chcel, aby tak robili aj tí, ktorí ho neskôr nahradili na čele Opus Dei.
[4] O význame Aristotela pre film pozri okrem iného P. L. Cano, Od Aristotela po Woodyho Allena, Gedisa, Barcelona, 2002.
[5] A. Bazin, ¿Qué es el cine?, Rialp, Madrid, 1966, s. 20.
[6] A. Llano, Segunda navegación, Encuentro, Madrid, 2010, s. 300.
[7] Svätý Ján Pavol II., Prejav, 1-XII-1997.
[8] Porov. Benedikt XVI., Audiencia, 31-VIII-2011, o „ceste krásy“ ako ceste k Bohu.
[9] František, Prejav, 7-XII-2019.
[10] Porov. C. S. Lewis, La experiencia de leer, Alba, Barcelona, 2000, s. 91.
[11] Aristoteles, Poetika, 1451b.
[12] Lev XIV., Stretnutie so zástupcami filmového sveta, 15-XI-2025.
[13] Svätý Ján Pavol II, Prejav, 1-12-1997.
[14] Porov. J. Ratzinger, Caminos de Jesucristo, Ediciones Cristiandad, Madrid, 2005, s. 37.
[15] Porov. F. O’Connor, Misterio y maneras, Ediciones Encuentro, Madrid, 2007, s. 87-88, 109 a nasl.
[16] „V kráse umenia je podstatou samotný vzhľad; alebo, čo je v podstate to isté, v umeleckom diele je hĺbka povrchom a povrch je hĺbkou (…). V bežnom ponímaní je obsah formou a forma je obsahom,“ uvádza J. M. Ibáñez Langlois v knihe Krása a umenie, kap. 5 (Rialp, Madrid, 2023). Inými slovami: jedna vec je príbeh s umeleckým zámerom, kde je dôležité len to, čo je v príbehu; zatiaľ čo iná vec je príbeh slúžiaci ako príklad toho, čo sa naozaj chce odovzdať.
[17] Svätý Josemaría, Vášnivo milovať svet, 8-X-1967, v knihe Rozhovory, body 113–123.