„Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.“ Sú to slová zo Žalmu 22, žalmu vybraného pre omšu blahoslaveného Álvara, dobrého a verného pastiera, ktorý vedel viesť svoje deti a toľko duší k tichým vodám, žiarivému obrazu srdca upokojeného Láskou.
Vo svete, ktorý je tak často rozrušený hlukom a nedostatkom pokoja, bol jeho život pokojným odrazom toho pokoja, ktorý môže dať len Boh. On sám to vyjadril jednoducho a hlboko na rodinnom stretnutí: „Keď je naša duša zameraná na Boha, tak ako pokojné more, zažívame gaudium cum pace, radosť a pokoj: radosť, ktorá sa prenáša na ostatných“. A taká bola skutočne jeho prítomnosť: vyrovnaný a pokorný pokoj, ktorý ticho prenikal do sŕdc tých, ktorí ho obklopovali.
Na blahoslaveného Álvara by sa mohli skutočne vzťahovať tieto slová svätého Josemaríu: „Neklamným znakom Božieho muža, Božej ženy, je pokoj v ich duši: majú pokoj a dávajú pokoj ľuďom vo svojom okolí“.
Ale tento pokoj a táto radosť sa neobmedzovali na prirodzenú náladu; skôr vychádzali z hlbokého zjednotenia s Pánom, ktorý je skutočným pokojom sveta. Tak to chcel zdôrazniť pápež Lev XIV.: „Ako Kráľ pokoja chce Ježiš zmieriť svet v náručí Otca a zbúrať všetky múry, ktoré nás oddeľujú od Boha a od blížneho, lebo On „je náš pokoj“ (Ef 2,14)“.
Okrem pokoja nám evanjelium, ktoré sme práve počuli, hovorí, že „Dobrý pastier dáva svoj život za ovce“ (Jn 10, 11). Ježiš, Dobrý pastier, skôr než sa pri Poslednej večeri odovzdal svojim učeníkom v eucharistickom chlebe, ho rozlomil, čím predznamenal a symbolizoval roztrhnutie svojho vlastného srdca, ktoré bolo neskôr prebodnuté kopijou na kríži. To je logika pravej lásky: odovzdať sa celkom, aby mali iní život.
Preto dnes s osobitnou silou znejú aj slová Listu Kolosanom, ktoré sme počuli v prvom čítaní: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (1, 24).
Taký bol aj otec Álvaro. Ticho obetoval svoj život v službe druhým, s pokornou a pokojnou odovzdanosťou. A práve v tejto odovzdanosti mohli mnohí ľudia objaviť blízku a milosrdnú tvár Boha. Jeho život, obetovaný v jednoduchosti, sa pre mnohých stal útechou a silou.
Skutočný pokoj nie je ten, ktorý hľadá v prvom rade neprítomnosť konfliktov. Dobrý Pastier neuteká, keď vidí prichádzať vlka, ale zostáva verný a bráni ovce svojím životom. Lebo pokoj je predovšetkým dar, ktorý má korene v Božej sile, ten hlboký pokoj, ktorý Kristus zanechal svojim učeníkom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27).
Pokoj, ktorý šíril otec Álvaro, spolu s postojom porozumenia a lásky, zahŕňal aj prejav sily, najmä keď bolo potrebné niečo požadovať od iných ľudí alebo ich napomínať. Tak sa napríklad vyjadril v pastoračnom liste: „Musím vám tiež pripomenúť, že byť rozsievačmi pokoja neznamená, že máme ustupovať pri každej udalosti alebo rozhovore (…). Naopak, moji synovia a moje dcéry: budeme sa so svätou neústupnosťou snažiť utopiť zlo v hojnosti dobra, ako hovoril náš Otec, práve preto, aby medzi ľuďmi tohto nášho sveta vládol skutočný pokoj“.
Rovnako ako v každej dobe, aj dnes ľudské srdce naďalej túži po pravde, túži po autenticite; v konečnom dôsledku túži po Bohu. Lebo skutočný pokoj môže roztiahnuť svoje krídla len tam, kde prebýva pravda.
Nemôže byť pokoj bez lásky k pravde. Kristus prišiel na zem, hovorí svätý Pavol, aby „všetci ľudia boli spasení a dospeli k poznaniu pravdy“ (1 Tim 2, 4).
Blahoslavený Álvaro bol práve mužom pokoja, lebo nasledujúc príklad svätého Josemaríu vedel milovať pravdu celým svojím srdcom a všetkými svojimi silami.
Obráťme sa na Pannu Máriu, Kráľovnú pokoja. Obráťme sa na ňu, ktorá uchovávala všetko vo svojom srdci a stála pevne pri kríži svojho Syna. Prosme ju, aby nás naučila ceste skutočného pokoja. A tiež ju prosme, aby nám na príhovor blahoslaveného Álvara del Portilla udelila milosť mať pokoj v duši a vedieť ho prinášať ostatným.
Amen.