Evanjelium (Mt 21, 28-32)

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu:

„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ,Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ,Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a išiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ,Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“

Odpovedali:

„Ten prvý.“

Ježiš im povedal:

„Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

Komentár

Scéna z evanjelia sa odohráva v jeruzalemskom chráme. Ježiš tam učil ľudí, keď k nemu pristúpili niektorí veľkňazi a starší ľudu, hrubo Ho prerušili a žiadali od neho vysvetlenie, kto mu dal moc konať to, čo robil (porov. Mt 21, 23–27). Títo ľudia si mysleli, že len oni sú oprávnení učiť ľud Božiemu zákonu ako autentickí vykladači Božej vôle a vodcovia národa, ktorý si vyvolil Pán.

Ježiš im odpovedá podobenstvom, ktoré nadväzuje na tému s dlhou tradíciou v Izraeli: rozdielna reakcia dvoch bratov na tú istú udalosť. Príbehy o Kainovi a Ábelovi, Izmaelovi a Izákovi či Ezauovi a Jakubovi boli týmto mužom dobre známe. V tomto prípade sa jeden z bratov chváli, že chce splniť vôľu otca – podobne ako tie postavy, ktoré sa postavili proti Ježišovi –, no napriek tomu tak neurobí. Naopak, druhý verejne prejavuje odmietnutie urobiť to, o čo ich otec požiadal – ako každý hriešnik, ktorý koná v rozpore s Božím zákonom –, ale potom si to rozmyslí, kajá sa a splní vôľu svojho otca.

Vtedy aj dnes nechýbajú ľudia, ktorí nemajú nič proti Bohu, ale ich reakcia na Božie požiadavky je taká neochotná, že pri najmenšej komplikácii už nerobia to, čo mali, a navyše sa považujú za dostatočne ospravedlnených, že to nerobia. Ich náboženská prax je taká rutinná, že ich ani v najmenšom netrápi, keď vo svojom živote odsunú na okraj to, čo je pre Boha dôležité.

Ježišove slová sú výzvou k reakcii. „Ty a ja,“ hovoril svätý Josemaría, „si musíme pripomenúť, a pripomenúť to aj ostatným, že sme Božie deti, ktorým Boh adresoval rovnaké pozvanie ako tým z evanjeliového podobenstva: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice (Mt 21, 28). Uisťujem vás, že keď sa budeme každý deň snažiť pristupovať k svojim povinnostiam ako k Božej požiadavke, naučíme sa dokončovať svoju prácu s tou najväčšou ľudskou i nadprirodzenou dokonalosťou, akej len budeme schopní. Možno sa niekedy vzbúrime —ako starší syn z podobenstva, ktorý odpovedal: Nechce sa mi (Mt 21, 29). — no spamätáme sa a kajúcne sa s ešte väčším úsilím pustíme do plnenia svojich úloh“ (Boží priatelia, bod 57).

Ježiš dobre pozná ľudské srdce a berie na seba ťažkosti a konflikty, s ktorými sa musíme každý deň vyrovnávať, a to tak vo vlastnom vnútornom svete – napätie pri prekonávaní lenivosti alebo neochoty –, ako aj v rodine, v práci alebo medzi priateľmi – keď venujeme väčšiu pozornosť tomu, čo robia ostatní, ako tomu, aby sme dobre vykonávali to, čo máme robiť my, hoci to ostatní nerobia. Ako poznamenáva pápež František, keď spomína okrem iného aj túto scénu, Ježiš „pozná úzkosti a napätia v rodinách a začleňuje ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí opúšťajú svoje domovy, aby sa vydali na nejaké dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11–32), až po problematických synov s nevysvetliteľným správaním (porov. Mt 21, 28–31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1–9)“ (Amoris laetitia, bod 21). Boh sa stará o naše ťažkosti, ale trpezlivo čaká na naše napravenie a našu veľkorysú odpoveď, podobnú tej, ktorú dal vzbúrený syn.

Záver podobenstva obsahuje silné slová: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (v. 31). To znamená, že tí, ktorí trpia kvôli svojim hriechom a túžia po čistom srdci, sú bližšie k Božiemu kráľovstvu ako mnohí, ktorí sa nazývajú kresťanmi, ale sú leniví. Myslia si, že už robia dosť, a nedovolia, aby pokánie za svoje viny ani Božia láska zasiahli ich srdcia.