„Nemohla by som žiť vo svete bez krásy,“ hovorí Barbara, sopranistka švédskeho pôvodu. Narodila sa v evanjelickej rodine, ktorá nepraktizovala vieru. Božiu existenciu však pocítila v hudbe Bacha a Händela a v majestátnosti rakúskych, bavorských a švajčiarskych hôr, kam s manželom Arnem zvykli v lete cestovať.

Bola to najmä sakrálna hudba, ktorá Barbaru zasiahla v hĺbke srdca. No až po dvadsiatich rokoch si uvedomila, že toto „niečo“, čo intuitívne vnímala, je Boh. Bol to jeho spôsob, ako otvoriť jej srdce pre vieru.

Arne pracoval niekoľko rokov ako chirurg v nemocnici v Dubaji, v jednej z najväčších púští na svete. A práve tam boli obaja prijatí do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi. Boli pokrstení vo farnosti sv. Františka z Assisi pod správou talianskeho brata kapucína, ktorý strávil vyše 60 rokov v arabských krajinách.

K ich konverzii došlo po tom, ako Barbara náhodne objavila EWTN (Eternal Word Television Network) – katolícku televíziu, ktorú založila Matka Angelika v Spojených štátoch. Začala spoznávať dejiny Cirkvi, životy svätých, katechizmus, učiteľský úrad Benedikta XVI... „Nebolo by možné hovoriť o našom obrátení bez zmienky o jeho vplyve na náš život ako katolíkov,“ ubezpečuje nás Barbara.

Barbara a Arne sa tak postupne dozvedeli o učení Katolíckej cirkvi a o mariánskej zbožnosti. Barbara hovorí: „Som úplne presvedčená, teraz viac než kedykoľvek predtým, že nedostatok úcty k Panne Márii v protestantskej cirkvi so sebou priniesol poľutovaniahodný nedostatok úcty k ženám vo všeobecnosti a dokonca viedol k smutnému rozvoju agresívneho feminizmu.“

Opus Dei vstúpilo do ich života o niečo neskôr a bolo odpoveďou na ich potrebu pokračovať vo formácii a plnšie prežívať dar priateľstva, ktorý pre Barboru „vždy, ešte dlho pred mojím obrátením, bolo niečím posvätným.“