Jeden vatikánsky úradník raz povedal svätému Josemaríovi, že Opus Dei prišlo „o storočie neskôr“. Medzi nové aspekty ducha Opus Dei patrí: Aktívna snaha odpovedať na všeobecné povolanie k svätosti medzi obyčajnými laikmi; Spiritualita založená na posväcujúcej hodnote obyčajnej práce; Organizácia v Cirkvi, ktorá sa venuje týmto ideálom a združuje mužov i ženy, ženatých, slobodných i ovdovelých, kňazov i laikov nezávisle od veku, farby pleti a sociálneho postavenia, ktorí sa všetci snažia riadiť rovnakým duchom; Rozšírenie tohto ideálu v Európe, Amerike, Ázii a Afrike za relatívne krátku dobu od založenia; Rešpektovanie nezávislosti laikov v prostredí, kde žijú, kde nie sú ako nejaký druh klerikálnych agentov, ale ako plnohodnotní členovia Cirkvi, ktorí odpovedajú na povolanie obsiahnuté v krste. Vo svetských záležitostiach jednajú s plnou osobnou slobodou a zodpovednosťou, snažia sa uplatňovať svoje intelektuálne a manuálne schopnosti v umení, vede, pri štúdiu alebo vo svojej profesii, v práci a ostatných úlohách a povinnostiach spoločnosti; Keď bolo Dielo založené, mnoho aspektov ducha Opus Dei bolo označovaných za revolučné, napriek tomu, že vychádzali z evanjelia, niektorí ich dokonca nazývali herézami: body ako radikálna vízia úlohy laikov v Cirkvi a vo svete, úloha žien, pohľad na manželstvo ako cestu k svätosti, myšlienka, že človek sa môže stať svätým vo svete uprostred radostí a starostí každodenného života. Mnoho z týchto bodov sa neskôr stalo oficiálnym učením Cirkvi, hlavne počas Druhého Vatikánskeho koncilu.