JEDEN MUŽ sa pred odchodom na cestu rozhodol zavolať svojich sluhov a zveril im svoj majetok: „Jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností“ (Mt 25, 15). Hneď ako odišiel, prví dvaja začali obchodovať s tým, čo dostali, a podarilo sa im získať dvojnásobok toho, čo mali. Naopak, ten, kto mal len jeden talent, sa rozhodol „vykopať jamu v zemi a schovať peniaze svojho pána“ (Mt 25, 17).
Týmto podobenstvom chcel Ježiš naučiť svojich učeníkov, ako správne využívať svoje dary. „Boh volá každého človeka k životu a zveruje mu talenty, pričom mu zároveň zveruje poslanie, ktoré má splniť“[1]. Všetci máme určité vlastnosti, ktoré nás v istom zmysle robia jedinečnými. Niekedy však možno závidíme talenty iných ľudí a ľutujeme, že nie sme takí hodnotní ako oni. Kristus nás však požehnal mnohými spôsobmi a jedným z nich je to, že nám udelil konkrétne schopnosti na splnenie poslania, ktoré nám zveril. Objavovanie osobitného spôsobu, akým môže každý slúžiť Bohu a druhým, nám umožňuje pozerať sa na naše talenty očami Pána. „Tak v nás bude čoraz viac dozrievať vnútorný postoj otvorenosti voči potrebám druhých, budeme vedieť slúžiť všetkým a jasnejšie uvidíme, aké miesto nám Boh zveril v tomto svete“[2].
„Tvoj život pre teba?“ písal svätý Josemaría. „Tvoj život pre Boha, a skrze lásku k Pánovi pre dobro všetkých ľudí. Vykop ten talent! Rob všetko preto, aby priniesol úžitok, a v tomto nadprirodzenom obchodovaní pocítiš radosť a pochopíš, že nezáleží na tom, ak výsledkom nie je úchvatné dielo, ktoré môžu ľudia obdivovať“[3]. Dôležité je skôr to, aby sme prispeli k tomu, aby sa naše vlastné prostredie – domov, pracovisko, skupina priateľov – stalo o niečo lepším miestom, kde prostredníctvom našich talentov odovzdávame ostatným radosť zo života s Ježišom.
ZATIAĽ ČO TÍ, ktorí dostali viacero talentov, s nimi obchodovali, ten, ktorý dostal jeden, ho zakopal do zeme. Keď sa po dlhom čase vrátil pán, ten sluha sa mu predstavil so slovami: „Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, a preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje“ (Mt 25, 24–25). Uprednostnil istotu, ktorú mu poskytovala diera v zemi, predtým, než by sa pustil do dobrodružstva zhodnotiť talent, ktorý mu zveril jeho pán.
Strach je prirodzená reakcia, ktorú prejavujeme voči neznámej budúcnosti alebo životným problémom. Keď mu však prikladáme nadmerný význam, „je to postoj, ktorý nám škodí, oslabuje nás, zmenšuje nás, paralyzuje nás. A to do takej miery, že človek zotročený strachom sa nehýbe, nevie, čo má robiť: je ustráchaný, sústredený na seba samého a čaká, kedy sa stane niečo zlé“[4]. Strach namiesto toho, aby nám umožnil tešiť sa z talentu, ktorý nám dal Boh, nás vedie k tomu, aby sme sústredili svoju pozornosť na všetko, čo sa môže pokaziť.
Kresťanský návrh nespočíva v naivnom ignorovaní možných ťažkostí. Ide skôr o výzvu, aby sme vložili svoju dôveru do bezpodmienečnej lásky Pána, aby sme si pripomenuli, že sme v jeho rukách, ktoré nás chránia a strážia. Ako píše prelát Opus Dei: „V období života, keď sa možno otriasajú istoty detstva a môže oslabiť aj svetlo viery, je potrebné si pripomenúť našu najhlbšiu pravdu: že sme Božie deti a boli sme stvorení z lásky“[5]. Týmto spôsobom to, čoho sme sa možno báli stratiť – zdravie, určitý majetok, úctu druhých –, nadobudne relatívny význam, lebo vieme, že Kristus nad nami bdie a nikdy nás neprestane milovať. Táto istota nám umožní prijímať protivenstvá s odvahou a silou, lebo „ak je Boh s nami, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). V tomto čase modlitby môžeme rozpoznať, aké sú naše obavy, a zveriť ich do rúk Pána, aby sme sa tak mohli tešiť zo života, ktorý nám zveril.
STRACH sa môže prejaviť vtedy, keď musíme urobiť rozhodnutie, ktoré so sebou prináša významnú zmenu v našom živote. Možno nevieme, ako zvládneme prekážky, ktoré sa nám postavia do cesty, a preto nás desí myšlienka na neúspech. To nás môže viesť k tomu, že toto rozhodnutie odkladáme čo najdlhšie, alebo že venujeme väčšiu pozornosť ťažkostiam, ktoré sa objavia, ako radostiam, ktoré nás čakajú. Strach nás tak vedie k tomu, že si z bezpečia robíme cieľ vlastného života, vyhýbame sa rizikám a neustále hľadáme istoty, ktorých sa môžeme chytiť. Žijeme akoby sme boli otrokmi budúcnosti, bez toho, aby sme prežívali prítomnosť spolu s Bohom, ktorý je pánom dejín.
„Osobné hľadanie môže vyvolať určitú neistotu, lebo zažívame závrat slobody. Budem šťastný? Budem mať dosť síl? Oplatí sa zaviazať sa? Ani tu nás Boh nenecháva samých“[6]. Každé dobrodružstvo, ktoré stojí za to, so sebou prináša určitú dávku rizika. Túžba mať všetko pod kontrolou je nielen nemožná – vždy sa vyskytnú okolnosti, s ktorými sme nepočítali –, ale vedie k tomu, že do stredu života kladieme strach a nie toľko túžbu realizovať niečo, čo stojí za to. Preto nás Pán chce oslobodiť od našich strachov, ktoré sa často živia našou predstavivosťou a nezodpovedajú skutočnosti. Keď sa s nadšením a radosťou rozhodneme vydať sa na cestu, získavame stabilitu a istotu, ktorú sme predtým nemali, lebo vieme, že náš život má jasný zmysel. A vieme, že v každom okamihu budeme mať Pána po svojom boku, Pána, ktorý nám dôveruje a nejakým spôsobom sa nám zjavuje, jemne a nežne.
Aj Panna Mária pocítila určitý strach, keď počula pozdrav anjela. Preto jej Gabriel povedal: „Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha“ (Lk 1, 30). Ten počiatočný strach jej nezabránil vrhnúť sa do dobrodružstva stať sa Matkou Božou. Hoci nepoznala ťažkosti, ktoré ju čakali, vedela, že sa môže kedykoľvek spoľahnúť na Pána, pre ktorého „nie je nič nemožné“ (Lk 1, 37). Anjelovo zvestovanie ju rýchlo naplnilo radosťou a pevnosťou. Tak, spoliehajúc sa na božskú silu a bez akýchkoľvek kalkulácií, sa s radosťou rozhodla vydať sa na túto cestu: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).
[1] Benedikt XVI, Anjel Pána, 13-XI-2011.
[2] Fernando Ocáriz, Luz para ver, fuerza para querer, ABC, 18-I-2018.
[3] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 47.
[4] František, citované v S. Noé, El miedo como don, Ediciones San Pablo, 2023.
[5] Fernando Ocáriz, Luz para ver, fuerza para querer, ABC, 18-I-2018.
[6] Ibid.
