„ISTÝ ČLOVEK mal dvoch synov“ (Mt 21, 28). Tak začína Ježišovo podobenstvo adresované veľkňazom a starším ľudu. Pravdepodobne to nebolo prvýkrát, čo mali príležitosť vychutnať si rozhovor s Majstrom. Preto vedeli, že za jeho príbehmi, zdanlivo anonymnými, sa zvyčajne skrývali hlboké pravdy o nich samých. Jeho podobenstvá neboli literárnym cvičením – hoci mnohé z nich sú nesmierne krásne –, ale skôr slovami vyslovenými zo srdca s túžbou pohnúť srdcami svojich poslucháčov.
Otec v podobenstve oslovuje svojich dvoch synov s rovnakou prosbou: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“ (Mt 21, 28). Zdá sa, že ani jeden z nich nepociťuje osobitnú vášeň pre prácu medzi siatím a žatvou, alebo aspoň to na ten deň nemali v pláne. Otcova prosba ich prekvapí a každý z nich reaguje po svojom. Kým prvý sa javí viditeľne nahnevaný a otcovi jasne odpovedá, že nepôjde, druhý skrýva, čo má na srdci; možno s falošným úsmevom, ale s formálnosťou, ktorá nedokáže úplne zakryť jeho nevôľu, odpovedá otcovi: „Idem, pane“ (Mt 21, 28).
Nakoniec ani jeden z nich nedodržal svoje slovo: ten, kto povedal, že nechce pracovať, sa rozhodne ísť do vinice. Naopak, syn, ktorý sa javil ochotný splniť otcovu vôľu, ho nakoniec neposlúchol. Hoci v oboch prípadoch činy synov odporujú ich slovám, existuje medzi nimi dôležitý rozdiel: ten, kto bol k otcovi úprimný, nakoniec koná dobro. Naopak, ten, kto sa snažil predovšetkým vytvoriť dobrý dojem, nakoniec prijal inú skutočnosť, ku ktorej sa nezaviazal. Aj v našom vzťahu s Pánom je prvým krokom k skutočnému obráteniu úprimnosť nášho srdca, dôvera v to, že mu môžeme bez problémov otvoriť svoje vnútro. Dokonca mu prejaviť, že podobne ako ten syn možno nemáme chuť niečo robiť. Lebo „jedno je jasné: v prítomnosti Ježiša rozkvitajú skutočné city srdca, skutočné postoje“[1].
V DRUHOM ČÍTANÍ dnešnej Omše nachádzame slová svätého Pavla, ktoré by mohli byť akýmsi návodom na to, čo znamená byť kresťanom: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš“ (Flp 2, 5). Stotožnenie sa s Ježišom Kristom nespočíva vo vonkajšom napodobňovaní, ako keď malé dieťa nevedome opakuje určité gestá dospelých, ale skôr vo vnútornej ceste, na ktorej Kristus postupne preberá moc nad našimi srdcami. Cítiť tak, ako Ježiš Kristus, je cieľom hlbokej premeny prostredníctvom milosti a osobného úsilia. „Vniknúť do Ježišových postojov: to by malo byť každodenným cvičením nášho kresťanského života“[2].
Naše spontánne postoje voči určitým udalostiam alebo ľuďom nám poskytujú prvý dojem o našom vnútornom svete. Napríklad keď prvý syn povie svojmu otcovi, že nechce ísť pracovať do vinice, môžeme usúdiť, že k tejto činnosti pociťuje odpor, že je unavený alebo že v nej nevidí zmysel. Časť jeho vnútorného sveta ho vedie k tomu, aby túto námahu vnímal ako niečo negatívne. Pocity v sebe ukrývajú cenné poznanie o nás samých: pomáhajú nám rozoznať, aké hodnoty – možno dokonca nevedome – poháňajú náš život. Vedomie toho, čo nám spôsobuje smútok a čo nám prináša radosť, nám umožňuje spoznať samých seba a následne sa opýtať, či sa naše reakcie zhodujú s reakciami Krista.
Porovnanie našich pocitov s pocitmi Ježiša v rôznych situáciách nám pomáha preskúmať, či chceme tiež žiť podľa jeho cností a osvojiť si ich. Svätý Josemaría nás napríklad pri jednej príležitosti vyzval, aby sme sa zamysleli nad pocitmi, ktoré v nás vyvoláva cnosť chudoby. „Hovoríš, že túžiš žiť svätú chudobu a odpútanosť od vecí, ktoré používaš. — Polož si otázku: mám takú lásku a také pocity ako Ježiš Kristus vo vzťahu k chudobe a bohatstvu?“[3]. Podobné spytovanie svedomia môžeme vykonať s každou jednou cnosťou a v každom okamihu nášho života.
V PRÍBEHU O DVOCH SYNOCH nemajú city posledné slovo. Prvá spontánna reakcia je prekonaná prostredníctvom reflexie: jeden zo synov si uvedomí, aké dobro znamená pracovať vo vinici a akú radosť by svojmu otcovi priniesol, keby ho poslúchol; druhý naopak, hoci sa spočiatku nechal uniesť túžbou urobiť na otca dobrý dojem, keď sa zamyslel nad namáhavosťou práce, radšej sa uchýlil k iným hodnotám. Rozhodujúce pre každého z nich nebola prvá emócia, ale konanie, ku ktorému sa odhodlali inšpirovaní ideálom, ktorý považovali za hodnotný pre svoje vlastné životy. Keď si uvedomíme, že máme určitú náladu, neznamená to, že musíme nevyhnutne konať v súlade s ňou, ale pomáha nám to lepšie spoznať samých seba a prijať rozhodnutie, ktoré je viac v súlade s našou identitou, s tým, čo nás skutočne robí šťastnými.
Skutočnosť, že človek niekedy verí, že musí konať napriek alebo proti svojim pocitom, neznamená, že kresťanský život im pripisuje menšiu dôležitosť. Práve naopak. Keď napríklad svätý Josemaría otvorene priznal, že v mnohých situáciách svojho života konal „proti svojej srsti“, to znamená v rozpore so svojím prvotným sklonom k tomu, čo mal rád, hneď objasnil, že to robil „z Lásky“[4]. A hoci lásku nemožno zredukovať na pocit, logicky obsahuje podstatný citový rozmer. Keď sa teda syn, ktorý spočiatku nechcel pracovať, rozhodol podriadiť sa vôli svojho otca, pravdepodobne sa nechal uniesť synovským citom a náklonnosťou, ktoré nakoniec prevážili nad jeho lenivosťou či apatiou. Vo svojom srdci našiel cit, ktorý bol hlbší a lepší než ten, ktorý vnímal na prvý pohľad.
Preto nás napĺňa nádejou, keď v tomto podobenstve vidíme obraz Ježiša modliaceho sa v Olivovej záhrade. V jeho ľudskom srdci boli iste aj pocity, ktoré Ho viedli k tomu, aby odmietol kríž a utrpenie. Ale to isté srdce bolo zároveň naplnené hlbokými pocitmi synovskej lásky k svojmu Otcovi a lásky ku každému z nás. A práve tieto pocity určovali spôsob, akým konal. Môžeme prosiť Pannu Máriu, Matku všetkých detí, ktoré chcú viesť život v poslušnosti Božej vôli, aby sme sa naučili rozoznávať, ktoré pocity nás viac zjednocujú s Ježišom. Vtedy budeme mať veľké srdce a s radosťou budeme pracovať na Pánovej vinici.
[1] František, Homília, 22-III-2020.
[2] Benedikt XVI, Audiencia, 1-VI-2005.
[3] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 888.
[4] Porov. Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 152.