Kontemplovať s Cestou, Brázdou a Vyhňou

Slovo „kontemplatívny“ nám môže evokovať ticho a pokoj; „uprostred sveta“ zase hluk a zhon. Svätý Josemaría spojil tieto dve myšlienky a neúnavne to opakoval. V knihách Cesta, Brázda a Vyhňa sa nachádzajú desiatky pasáží o tomto povolaní. Vybrali sme z nich niektoré a zoradili sme ich tak, aby sme ti pomohli modliť sa s nimi.

Medzi prácou alebo štúdiom, upozorneniami a tisíckami domácich povinností sa zdá, že na modlitbu nezostáva žiadny priestor. Svätý Josemaría si však myslel, že áno: okrem toho, že si vyhradíme čas výlučne na modlitbu, môžeme sa modliť aj priamo tam, uprostred každodenných povinností a bez toho, aby sme robili niečo nezvyčajné. Zoskupili sme niektoré body z kníh Cesta, Brázda a Vyhňa do šiestich krokov, aby sme ti pomohli byť kontemplatívnym človekom, nech robíš čokoľvek.

Prvá časť: učiť sa pozerať

1. Pozerať sa trojrozmerne

2. Sústrediť sa

3. Vedomie, že nie som sám

Druhá časť: hovoriť, pracovať, spájať nebo a zem

4. Hovoriť bez prerušenia

5. Premeniť každodennú prácu na modlitbu

6. Kde sa spája nebo so zemou


Kontemplovať je Boží dar a spočíva v tom, že sa spolu s Ním pozeráme na život, zatiaľ čo kráčame uprostred povinností, ktoré už vyplňujú náš deň. O tom je tento prvý rok cesty k stému výročiu Opus Dei a aby sme sa to naučili, vraciame sa k jeho trom knihám: Cesta, Brázda a Vyhňa.

Všetky tri diela majú spoločný cieľ: pomôcť nájsť Boha uprostred bežného života. Kniha Cesta zachytáva skúsenosti svätého Josemaríu počas prvých rokov kňazstva až do roku 1939. Knihy Brázda a Vyhňa boli vydané až po jeho smrti. Ako vysvetľoval blahoslavený Álvaro del Portillo, sú to úryvky z učení zakladateľa Diela, ktoré vychádzajú z jeho vnútorného života, ako aj z jeho vzťahov s mnohými ľuďmi, s cieľom „podporovať a uľahčiť osobnú modlitbu“.

Cesta, brázda, vyhňa: tri obrazy niečoho, čo sa vytvára postupne. Chodenie, sadenie, spracovávanie kovov. Tak sa človek naučí aj kontemplovať: krok za krokom, semienko po semienku, úder za úderom, na miernom ohni.



Prvá časť: učiť sa pozerať

1. Pozerať sa trojrozmerne

Prvým krokom je pozrieť sa na bežné veci iným pohľadom. Svätý Josemaría to vysvetľuje pomocou geometrickej metafory:

„Ľudia vidia len plochý povrch. Ich schopnosť vidieť sa obmedzuje na dvojrozmernosť pripútanú k zemi. Keď budeš žiť nadprirodzeným životom, Boh ti dá tretí rozmer: výšku a s ňou perspektívu, váhu i objem“ (Cesta, bod 279).

Aby si videl skutočnosť tak, ako ju videl Kristus, tvoj život sa nemusí nijako zásadne zmeniť: hodiny v škole či pracovné stretnutia, rodina a plány zostávajú na svojom mieste. Zmení sa len hĺbka, s akou sa na ne pozeráš. Ťažký rozhovor, skúška, bezsenná noc či sivý deň už nie sú len plochou povrchovou záležitosťou, ale začínajú mať „váhu“ a „objem“, pretože za nimi stojí Boh a On ti dáva milosť, aby si to videl z Jeho perspektívy.

Okrem toho, že prosíme Boha o milosť, na dosiahnutie tejto tretej dimenzie niekedy pomáha urobiť niečo, čo sa zdá byť protirečivé: zavrieť oči. V inej časti Cesty svätý Josemaría hovorí o tej istej potrebe, v protiklade k inej „potrebe“, ktorá nás tak často ovládne, a to potrebe rozptyľovať sa:

„Rozptýliť sa. Potrebuješ rozptýlenie!… Buď tým, že otvoríš oči dokorán, aby dobre obsiahli obraz vecí, alebo tým, že ich takmer zatvoríš pre svoju krátkozrakosť. Zatvor ich úplne! Ži vnútorným životom a uvidíš, v netušených farbách a perspektívach, nádhery lepšieho sveta, nového sveta“ (Cesta, bod 283).

Zavrieť oči znamená v tomto prípade pozerať sa dovnútra a pozerať sa zvnútra. A to, čo tým získame, je to isté, čo sľuboval predchádzajúci obraz: hĺbku, lebo ide o nadprirodzený pohľad. Takýto pohľad teda neizoluje. Stretnutie s Bohom v duši ťa vedie k tomu, aby si bol „lepším bratom svojich bratov, ľudí“, ako sa uvádza v tom istom bode. Kontemplácia nie je útek zo sveta, ale lepšie vnímanie sveta.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi to zhrňuje takto: kontemplácia je „pohľad viery upretý na Ježiša“ (bod 2715).


2. Sústrediť sa

Druhý krok – na ktorý sme už poukázali v prvom kroku – sa zmestí do jedného riadku:

„Sústreď sa. Hľadaj Boha v sebe a počúvaj Ho“ (Cesta, bod 319).

„Sústrediť sa“ je to, čo robíš, keď ti priateľ povie: „Musím ti povedať niečo dôležité“ – odložíš telefón, nájdeš si pokojné miesto a venuješ mu všetku pozornosť. Nejde o to, aby si si vyprázdnil myseľ, ale aby si ju nasmeroval na Niekoho.

Prekvapujúce je, že pre svätého Josemaríu toto ticho nevyžaduje, aby si sa vzdialil od hluku. V diele Vyhňa jasne uvádza, že modlitba nie je v rozpore s každodennými činnosťami:

„Pri všetkom rešpekte, nikdy nebudem zdieľať mienku tých, čo oddeľujú modlitbu od aktívneho života, akoby boli nezlučiteľné. — My, Božie deti, máme byť kontemplatívne: máme byť osobami, ktoré uprostred ruchu okolitého sveta dokážu v sústavnom rozhovore s Pánom nájsť ticho duše; čo vedia vzhliadnuť k Pánovi ako k priateľovi, ktorého milujú do zbláznenia“ (Vyhňa, bod 738).

V ktorých momentoch tvojho dňa by si Ho mohol hľadať a rozprávať sa s Ním v tom „tichu duše“? Nie vždy sa ti podarí utíšiť vonkajší hluk, ale môžeš tento hluk priniesť Bohu a odtiaľ začať rozhovor. A keď sa ti do toho nechce, pomôže ti pomyslieť na to, ako veľmi ťa On chce počúvať.


3. Vedomie, že nie som sám

Je ťažké rozprávať sa s niekým, koho vnímaš ako vzdialeného. Preto tretím krokom je uvedomiť si, že Boh je blízko, oveľa bližšie, než si myslíš.

„Je potrebné presvedčiť sa o tom, že Boh je neustále pri nás. Žijeme, akoby Pán bol od nás niekde ďaleko, tam, kde svietia hviezdy“, a zabúdame na to, že Boh je „milujúci Otec, ktorý každého z nás miluje viac, ako môžu všetky matky sveta milovať svoje deti“ (Cesta, bod 267).

Ale nie je len vedľa nás. Je v nás, vždy, v našej duši v stave milosti:

„Boh je s tebou. V tvojej duši v stave milosti prebýva Najsvätejšia Trojica. — A preto, aj napriek svojim úbohostiam, môžeš a musíš byť v neustálom rozhovore s Pánom“ (Vyhňa, bod 261).

Tento výraz, „napriek svojim úbohostiam“, značne zmierňuje záťaž. Nikto sa nemusí cítiť byť dokonalý, aby mohol hovoriť s Bohom. Stačí si uvedomiť, že si jeho dieťa. Tým, ktorí sa cítia osamelí, v knihe Cesta odpovedá: „Sám! Nie si sám“ (Cesta, bod 273).

De ahí surge vivir en presencia de Dios, que es la puerta para descubrir la belleza de la vida cristiana: „Ži v Božej prítomnosti a budeš mať nadprirodzený život“ (Cesta, bod 278).



Druhá časť: hovoriť, pracovať, spájať nebo a zem

4. Hovoriť bez prerušenia

Keď vieme, že Boh je nablízku, je prirodzené s ním hovoriť. Nielen v momentoch venovaných modlitbe, ale počas celého dňa:

„Tvoj život by mal byť neustálou modlitbou, nikdy nekončiacim rozhovorom s Pánom: či sú veci príjemné alebo nepríjemné, ľahké či ťažké, všedné alebo mimoriadne… Vždy a ihneď ti musí prísť na myseľ rozhovor s tvojím Bohom Otcom, hľadajúc ho v strede svojej duše“ (Vyhňa, bod 538).

„Rozhovor“ je kľúčové slovo. Niekedy je zložený zo slov, inokedy z túžob, pohľadov, gest… Pre svätého Josemaríu je modlitba „láskyplný rozhovor s Ježišom“, que no se corta aunque estemos lejos del Sagrario, porque „milovať môžeme v každom čase“ (Vyhňa, bod 435). „Každý osobitne musí viesť nepretržitý dialóg s Pánom“ (Vyhňa, bod 74). Náš život je sám osebe dialógom so všetkým, čím sme a čo robíme.

Niekedy sa stane niečo zaujímavé: počas modlitby nemáš žiadne vnuknutia a zrazu, uprostred ulice, v knižnici alebo pri príprave jedla, zistíš, že sa modlíš. Svätý Josemaría to prirovnáva k hodinám, ktoré odbíjajú v nevhodnom čase, a radí: „nepremárni tieto údery“ (Cesta, bod 110).

Samozrejme, tieto údery hodín – tieto okamihy Božej prítomnosti v priebehu dňa – neznejú samy od seba. Pripravujú sa vo chvíľach pokojnej modlitby a v intimite s Bohom, aj keby to bolo len pár minút. Svätý Josemaría vysvetľuje, načo slúži modlitba: „na to, aby si v sebe roznietil oheň, živý plameň, ktorý dáva teplo a svetlo“ (Cesta, bod 92). Práve tento oheň potom poskytuje teplo po zvyšok dňa.

A je tu jedna jeho veta, ktorá to s humorom vystihuje a obracia naše rozptýlenia naruby:

„Ježišu, kiež by moja nesústredenosť nabrala opačný smer: namiesto toho, aby ma rozptyľovali myšlienky na svet, keď sa zhováram s tebou, nech myslím na teba, keď sa zaoberám svetskými vecami“ (Vyhňa, bod 1014).


5. Premeniť každodennú prácu na modlitbu

Zásadná časť posolstva svätého Josemaríu sa týka práce a každodenných povinností, tých, ktoré zdanlivo berú čas na modlitbu. Čo keby úlohy namiesto toho, aby konkurovali kontemplácii, boli skôr surovinou pre kontempláciu?

V knihe Brázda nás vyzýva, aby sme „pracovali veľa a dobre, a nezabúdali pritom, že našou najlepšou zbraňou je modlitba. Preto ma neunavuje opakovať, že máme byť kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktoré sa snažia premeniť svoju prácu na modlitbu“

(Brázda, bod 497).

Zhrnul to do výrazu, ktorý by sa ti mohol hodiť, keď máš pocit, že nestíhaš všetko: „človek činu… s kontemplatívnym povolaním“ (Brázda, bod 452). Nie je potrebné si vyberať medzi jedným a druhým, tak ako Ježiš, ktorý strávil tridsať rokov v Nazarete, kde pracoval a žil ako každý iný.

Ako na to? Zamysli sa nad úlohou, ktorá ťa dnes ťaží: správa, poznámky, starostlivosť o chorého príbuzného. Môžeš robiť čokoľvek s nevrlou tvárou alebo vyskúšať štyri veľmi konkrétne veci:

  • Robiť to dobre. Kto sa modlí s úprimnou zbožnosťou, robí to, čo má pred sebou, s takou dokonalosťou, akú je schopný dosiahnuť, „lebo vie, že jeho práca je modlitba, ktorá sa vznáša k Bohu“ (Vyhňa, bod 739).
  • Robiť to s láskou. Kráľ Midas premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol; my sme povolaní, aby sme prostredníctvom lásky premenili každodennú prácu „na Božie dielo, ktoré sa dvíha až k nebu“ (Vyhňa, bod 742).
  • Porozprávať sa o tom s Bohom. Rozhovor s Pánom môže čerpať inšpiráciu „z konkrétnych situácií tvojho pracovného života“ (Vyhňa, bod 745) aj z akejkoľvek oblasti tvojho života: z pošty, ktorá nedorazí, z náročného zákazníka, z pripáleného toastu.
  • Všetko obetovať. „Keď budeš chcieť, v tvojom živote sa môže všetko stať obetou Pánovi, príležitosťou na rozhovor s tvojím nebeským Otcom, ktorý má pre nás vždy pripravené nové svetlá“ (Vyhňa, bod 743).

V homílii Vášnivo milovať svet povedal, že v „tých najbežnejších situáciách sa skrýva niečo sväté, božské“, čo musí každý objaviť. Možno je to práve to, čo dnes nechceš robiť.


6. Kde sa spája nebo so zemou

Posledný krok je skôr cieľom a Brázda ho opisuje prostredníctvom nádherného obrazu:

„Z diaľky — tam, na horizonte — sa zdá, že sa nebo spája so zemou. Nezabúdaj, že skutočným miestom, kde sa nebo a zem spájajú, je tvoje srdce Božieho dieťaťa“ (Brázda, bod 309).

To je kontemplácia uprostred sveta: srdce syna, dcéry, tvoje srdce, kde sa stretáva každodenný život s Bohom. Nemusíš čakať na ideálne podmienky, aby si to dosiahol. Práve naopak: „čím viac sme zo sveta, tým viac by sme mali byť Božími“ (Vyhňa, bod 740).

Snáď najlepšie to vystihol jeden roľník z Arsu. Keď sa ho jeho farár, svätý Ján Mária Vianney, opýtal, čo tam tak dlho robí pred svätostánkom, odpovedal: „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa“ (Katechizmus, bod 2715).

S Božou milosťou sa naučíš kontemplovať rovnako, ako si sa naučil chodiť: krok za krokom.