Evanjelium (Jn 21, 15-19)

Keď sa Ježiš zjavil svojim učeníkom a jedol s nimi, opýtal sa Šimona Petra:

„Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“

Odpovedal mu:

„Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš mu povedal:

„Pas moje baránky.“

Opýtal sa ho aj druhý raz:

„Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“

On mu odpovedal:

„Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš mu povedal:

„Pas moje ovce!“

Pýtal sa ho tretí raz:

„Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“

Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu:

„Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“

Ježiš mu povedal:

„Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“

To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho:

„Poď za mnou!“

Komentár

Po radostnom zmŕtvychvstaní Majstra si môžeme predstaviť, že svätý Peter žije s intenzívnou zmesou emócií vo svojom vnútri. Na jednej strane neopísateľná radosť z toho, že má svojho Pána opäť pri sebe po tom, čo ho videl nevýslovne trpieť od Getsemanskej záhrady až po Golgotu; na druhej strane obrovské vnútorné výčitky svedomia za svoje trojnásobné zapretie počas výsluchu vo veľkňazovom paláci.

Od prvého zjavenia zmŕtvychvstalého Ježiša mal Šimon Peter obrovskú túžbu byť s Pánom sám a hovoriť s ním, aby mu vysvetlil, čo sa stalo, a poprosil ho o odpustenie. Vedel, že Ježiš mu odpustí, pretože ho už mnohokrát videl, ako to robí, a navyše mu už pri Poslednej večeri povedal, čo sa stane.

Tá chvíľa však ešte nenastala a Peter sa na ňu veľmi tešil. Teraz si Ježiš konečne berie Šimona bokom a vedú spolu nádherný dialóg opísaný v dnešnom evanjeliu.

Ježiš so svojou osobitnou pedagogikou – takou božskou a zároveň ľudskou – sa ujíma vedenia a kladie mu otázku, ktorú potom ešte dvakrát zopakuje: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Pán týmto trojnásobným naliehaním pripomína Petrovi jeho trojnásobné zapretie, ale robí to spôsobom, ktorý Petrovi umožňuje uvedomiť si závažnosť jeho hriechu a zároveň spoznať, že je Bohom úplne milovaný.

Nie je tu miesto pre obviňovanie, pre zatrpknutosť, pre prípadnú stratu dôvery. Práve naopak: je to odpustenie, ktoré nielenže zahojí ranu a očistí škvrnu hriechu, ale aj obnoví, posilní a dá mu božský Život, aby sa oň mohol podeliť a ponúknuť ho iným.

Také je Božie odpustenie, na ktorom sa chceme podieľať tým, že ho prijímame a ponúkame druhým.