VO VEĽKONOČNÚ NOC Cirkev spieva veľkonočný chválospev, ktorý je vyjadrením radosti z víťazstva Ježiša Krista: „zaplesaj, nebeský chór anjelov... zaraduj sa, zem, zaplavená toľkým jasom... tento chrám nech zaznie naším jasavým spevom“. Po smutných a bolestných dňoch umučenia sa apoštolom vrátila radosť, keď uvideli tvár zmŕtvychvstalého Krista. Pri Poslednej večeri ich Kristus varoval: „Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť (...). Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 20-23). Napriek tomu, že v láske k svojmu Majstrovi ťažko zlyhali, Ježiš ich nenechal zatvorených v ich biede. Opäť sa vydal na cesty, „preoblečený za cudzinca“^[1], aby hľadal svojich učeníkov.

Radosť je určite túžba, ktorá je vrytá do nášho bytia. „Naše srdce hľadá hlbokú, plnú a trvalú radosť, ktorá môže dať chuť existencii“^[2]. Ako Pánovi učeníci vieme, že radosť, ktorú hľadáme, nájdeme v ňom. Je to ústredný prvok kresťanskej skúsenosti. Po Turícach sa radosť stáva pre prvé spoločenstvo spôsobom života, pretože radosť je ovocím jeho prítomnosti. „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 46).

Radosť a láska idú ruka v ruke. „Človek nemôže žiť bez lásky“, pripomenul nám na začiatku svojho pontifikátu svätý Ján Pavol II. „Jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú účasť“^[3]. Kresťanská radosť sa rodí z vedomia, že sme bezpodmienečne milovaní Bohom. On nás prijíma, prijíma a miluje takých, akí sme. Táto osobná láska udržiava radosť, ktorú nám nič a nikto nemôže vziať (porov. Jn 16, 23). Pán nám od začiatku nášho života hovorí: „Chcem, aby si bol; je dobré, veľmi dobré, že existuješ... Aké úžasné je, že si na svete“^[4].

„Preto sa, bratia, radujte v Pánovi, nie vo svete“, radí svätý Augustín. „To znamená, radujte sa z pravdy, nie z neprávosti; radujte sa z nádeje večnosti, nie z kvetov márnosti. Radujte sa tak, že nech sa ocitnete v akejkoľvek situácii, majte na pamäti, že Pán je blízko; nech vás nič neznepokojuje“^[5].

DNES sa začína zbožný zvyk Deviatnika k Duchu Svätému, ktorý nás pripravuje na slávnosť Turíc. V liturgii prosíme Boha, aby nám so svetlom Tešiteľa daroval „poznať správne veci a vždy sa tešiť z jeho božskej útechy“. Medzi múdrosťou a radosťou je tiež úzka súvislosť. Prvým a najväčším z darov Ducha Svätého je dar múdrosti, ktorý nám dáva hlboké poznanie Božieho tajomstva, nové a milosrdné poznanie, vďaka ktorému „duša získava akoby dôverný vzťah k božským veciam“^[6]. Múdrosť je „určitá chuť Boha“^[7], chuť duchovného, ktorá nám dáva aj novú schopnosť „posudzovať ľudské veci podľa Božej miery“^[8]. Skutočne, vo Svätom písme čítame: „Preto som sa modlil: Bol mi daný rozum. Prosil som a vošiel duch múdrosti do mňa. Cenil som ju nad žezlá a tróny, bohatstvo za nič pokladal som v porovnaní s ňou. Ani drahokam som nestaval jej na roveň; lebo všetko zlato vedľa nej je iba trocha piesku, striebro sa popri nej len za blato pokladá“ (Múd 7, 7-9). Starí ľudia hľadali kameň mudrcov, ktorý mal magickú moc a všetko premenil na zlato. Dar múdrosti je oveľa viac ako ten neexistujúci kameň, ktorý veštil toľko šťastia, pretože nás učí pozerať sa na skutočnosť zvnútra, kontemplovať ju Božími očami. „Pravý múdry človek nie je len ten, kto pozná Božie veci, ale ten, kto ich zakúša a prežíva“^[9]. Svätí nám dávajú príklad tejto radostnej múdrosti. Po ich stopách sa učíme preniknúť svetlom múdrosti celý náš život: naše skúsenosti, pocity, sny a plány.

Dar múdrosti „nám umožňuje spoznávať Boha a mať v ňom zaľúbenie, uvádza nás do stavu, že môžeme správne posudzovať rôzne životné situácie a okolnosti (...) Nejde o to, aby kresťan bol človekom, ktorý by si nevšímal to všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti dobré, ktorý by nevedel oceniť čistú radosť, nezúčastňoval sa na pozemských snahách a ideáloch. Práve naopak, to všetko cíti v samom vnútri duše, prežíva a zdieľa s osobitnou intenzitou, pretože viac než ktokoľvek iný pozná hlbiny ľudského ducha“^[10]. Múdrosť nás uvádza do hlbokého zmyslu skutočnosti, samotných dejín. Vďaka nej prekračujeme povrch vecí a udalostí, aby sme sa ponorili do konečného zmyslu všetkého, čo sa deje.

SVÄTÝ PAVOL zostal v Korinte a dlho hlásal Božie slovo, pretože mu Pán vo videní povedal: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil“ (Sk 18, 9-10). Nezlomnosť Pavlovej viery a svedectva – podobne ako u ostatných učeníkov – spočívala v presvedčení, že Pán, ktorý pozná všetky srdcia a všetko, stojí pri ňom a s láskou nad ním bdie.

„Nemlč“. Múdrosť nás učí „cítiť Božím srdcom, hovoriť Božími slovami“. Nie je ovocím štúdia, ani nevzniká z intelektuálnej pripravenosti. Je to bezplatný dar sladkého Hosťa duše, vďaka ktorému objavujeme dobrotu a veľkosť Pána, ktorý napĺňa náš život chuťou, takže sa stávame „soľou zeme“ (Mt 5, 13). Srdce „múdreho človeka“ má chuť Boha, v ňom nám všetko hovorí o Bohu, takže sa stáva pre druhých krásnym a živým svedectvom jeho lásky.

V Prvej knihe kráľov sa rozpráva, že na začiatku svojej vlády mal Šalamún sen. Boh ho povzbudil, aby si vypýtal dar: „Žiadaj si, čo ti mám dať!“ (1 Kr 3, 1-15). Na túto Božiu prosbu kráľ odpovedal: „Daj svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým“. V Božích očiach bolo veľmi príjemné, že Šalamún požiadal o múdrosť ako o najväčší zo všetkých pokladov. Vychádzajúc z príkladu múdreho kráľa sa môžeme obrátiť na Krista týmito slovami svätého Ambróza: „Nauč ma bohatým slovám múdrosti, lebo ty si Múdrosť! Otvor mi srdce, ty, ktorý si otvoril knihu; ty otváraš tie dvere, ktoré sú v nebi, lebo ty si Dvere! Kto cez teba vstúpi, bude vlastniť večné kráľovstvo; kto cez teba vstúpi, nebude oklamaný, lebo kto vstúpil do príbytku Pravdy, nemôže sa pomýliť“^[11].

Mária je Príčinou našej radosti a Sídlom Múdrosti. Prosme ju, aby nám dala milosť pozerať sa na všetko radostnými Božími očami.

^[1] Porov. J. M. Ibañez-Langlois, Kniha umučenia: Ježiš, ale ako zamilovaný vyšiel na cesty hľadať zjavenia preoblečený za cudzinca.

^[2] Benedikt XVI, Posolstvo k 27. Svetovému dňu mládeže (2012).

^[3] Svätý Ján Pavol II, Redemptor hominis, bod 10.

^[4] J. Pieper, Las virtudes fundamentales. Porov. Gn 1,31.

^[5] Svätý Augustín, Kázeň „Radujte sa vždy v Pánovi“, PL 38, 933-935 (Liturgia hodín z 26. mája).

^[6] Svätý Ján Pavol II, Katechéza o Vyznaní viery, 9-IV-1989.

^[7] Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theol. II-II, q.45, a. 2, ad. 1.

^[8] Svätý Ján Pavol II, Katechéza o Vyznaní viery, 9-IV-1989.

^[9] Ibid.

^[10] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 133.

^[11] Svätý Ambróz, Komentár k Žalmu 118/1.