DLHÉ ROKY si apoštoli pri spätnom pohľade pripomínali Ježišove slová pri Poslednej večeri. Vo Večeradle by sa im mnohé dobrodružstvá uplynulých troch rokov zdali vzdialené, dokonca nepodstatné, pretože teraz uvideli, že Pán ich chce pre niečo väčšie. Ich život mal hlbší zmysel, širší záber: celý svet. V ich dušiach navždy zostali Pánove slová: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn 15, 14). Priatelia samotného Božieho Syna. Možno bolo ťažké tomu uveriť, ale bola to pravda. Pán hneď potvrdil, že nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. A presne to pre nás Ježiš urobil: uznáva nás za priateľov a dáva nám svoj vlastný život, najmä v poklade sviatostí. Preto hovoríme o „milosti“, pretože je to nezaslúžený dar. Vzniká v nás odpoveď úplnej dôvery, keď zahliadneme „bezodplatnú a vášnivú lásku, ktorú má Boh k nám a ktorá sa naplno prejavuje v Ježišovi Kristovi“^[1].

Veríme v Pánovu lásku ku každému z nás. Táto skutočnosť skrášľuje život, dáva mu zmysel, smer a základ. Umožňuje nám podfarbiť našu existenciu šťastím a svätosťou. Rozširuje sa v priebehu rokov. Ozvena Kristovho hlasu vo Večeradle nás aj dnes znova a znova privádza k istote tejto lásky. „Nie je ťažké sčasti vytušiť pocity Ježišovho srdca v spomínaný večer, posledný večer, čo strávil so svojimi pred obetou na Kalvárii. Predstavme si čisto ľudskú skúsenosť lúčenia sa dvoch ľudí, ktorí sa milujú. Chceli by byť navždy spolu, no povinnosť — nech už je akákoľvek — ich núti rozlúčiť sa. Želali by si ostať navždy spolu — a nemôžu. Ľudská láska, akokoľvek veľká by bola, je obmedzená, a na svoje vyjadrenie musí použiť symboly: keď sa dvaja lúčia, darujú si niečo na pamiatku, možno fotografiu, no s takým ohnivým venovaním, že je prekvapujúce, že sám papier nezhorí. Viac nedokážu urobiť, lebo moc ľudí nesiaha tak ďaleko, ako ich túžba. Lenže čo nemôžeme my, to môže Pán. Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý Človek, nezanecháva len symbol, ale skutočnosť: on sám zostáva“^[2].

KAŽDÝ SI MÔŽE spomenúť na okamih, keď Kristus vstúpil plnšie do jeho života, na okamih, keď už bez Krista by nemohol žiť. Pre každého kresťana je toto Pánovo sprevádzanie, ktoré nám nikdy nebude chýbať, východiskovým bodom apoštolského poslania. Peter, Ján, Tadeáš, Jakub, Filip... Všetci apoštoli pochopili, že toto poslanie so širokým obzorom je dôvodom ich života. Nemôžu skryť radosť z priateľstva a z Kristovho vyvolenia. Budú putovať po prašných cestách a križovať moria v búrkach i v blahobyte, budú prenasledovaní a svedkami obrátení... Všetko to bude stáť za to, pretože nič ich nezadrží od Božej lásky.

„Keď Ježiš v evanjeliu pozýva učeníkov na misiu, neklame ich ilúziami o ľahkom úspechu. Naopak, jasne ich upozorňuje, že ohlasovanie Božieho kráľovstva vždy zahŕňa odpor (...). Jedinou silou kresťana je evanjelium. V ťažkých chvíľach je Ježiš pred nami a neprestáva svojich učeníkov sprevádzať (...). Uprostred víchrice kresťan nestráca nádej v domnení, že bol opustený. Ježiš nás upokojuje slovami: Aj vlasy na vašej hlave sú spočítané (Mt 10, 30). Žiadne z ľudských utrpení, ani to najmenšie a najskrytejšie, nie je v Božích očiach neviditeľné. Boh vidí, chráni a dá svoju odmenu. V našom strede je skutočne niekto, kto je silnejší ako zlo“^[3].

Prinesiete trvalé ovocie, prichádza nám povedať Pán, lebo som vás určil na niečo veľké, krásne, aby ste sa podelili o to, čo ste videli a počuli, aby ste to zaniesli do najvzdialenejších kútov tejto zeme. A keďže je to poslanie, ktoré nám zveril sám Boh, jeho účinnosť zostáva pevná, aj keď výsledky nemôžeme vždy merať vlastnými parametrami. Svätý Josemaría hovorieval, že „Ježiš je súčasne rozsievačom, semenom i plodom sejby“^[4]. Takto budeme prechádzať dejinnými udalosťami s pevnou a obnovenou nádejou.

KAŽDÉ POSLANIE zverené Kristom je poslaním lásky a služby. Každý kresťan, od posledného pokrsteného až po nástupcov apoštolov, žije svoje povolanie ako skutočnú oddanosť druhým. „Nikdy nezabúdajme, že skutočná moc je služba a že aj pápež, aby mohol vykonávať moc, musí stále viac vstupovať do tejto služby, ktorá má svoj svetlý vrchol v kríži“^[5]. Slúžiť je krásne slovo: Kristus je trpiaci služobník, Mária je služobnica Pána. Slúžiť môže len ten, kto vie milovať, a zároveň milovať môže len ten, kto sa naučil slúžiť. Postaviť sa na miesto druhého, myslieť na druhých, nevnucovať sa, byť otvorený rôznym názorom, rôznym chutiam, všímať si Pánovu náklonnosť ku každej duši, starať sa o druhých svojou prácou... To všetko je učiť sa milovať.

„Všetko, čo som počul od svojho Otca, som vám oznámil“ (Jn 15, 15), hovorí nám Ježiš. Preto sme aj my povolaní k službe, ktorá je apoštolskou túžbou, tou istou, ktorú nám odovzdáva Pán; deliť sa o to, čo žijeme a čo nás napĺňa nadšením a pokojom. „Boh stvoril človeka tak, že sa nemôže nepodeliť s druhými o pocity svojho srdca: ak dostal radosť, cíti v sebe silu, ktorá ho vedie k tomu, aby spieval a usmieval sa, aby - akýmkoľvek spôsobom - viedol druhých podieľať sa na jeho šťastí“^[6].

„Skutkami služby,“ napísal svätý Josemaría, „môžeme Pánovi pripraviť ešte väčší triumf, ako bol jeho príchod do Jeruzalema… Pretože už nebude žiaden Judáš, ani Getsemanská záhrada, ani temná noc… Podarí sa nám zapáliť svet ohňom, ktorý on priniesol na zem...“^[7]. Tak ako v Blahoslavenej Panne, aj v nás sa rozpaľuje túžba slúžiť každému človeku, a to napriek bežným ťažkostiam. „Ach, Matka, daj, aby naša radosť bola ako tvoja! — Radosť byť s Ním a mať Ho“^[8].

^[1] Benedikt XVI, Posolstvo, 15-X-2012.

^[2] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 83.

^[3] František, Audiencia, 28-VI-2017.

^[4] Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 151.

^[5] František, Homília, 19-III-2013.

^[6] Svätý Josemaría, Listy 37, bod 16.

^[7] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 947.

^[8] Svätý Josemaría, Brázda, bod 95.