14. decembra 1928 sa Isidoro kvôli práci v Andalúzskej železničnej spoločnosti presťahoval z Cádizu do Malagy. Krátko potom, ako prijal túto novú prácu, napísal list svojmu spolužiakovi svätému Josemaríovi Escrivovi: „Drahý priateľu, ako vieš, teraz som v Malage, lebo som odišiel z Námornej stavebnej spoločnosti a nastúpil do Andalúzskej železničnej spoločnosti, kde pracujem ako pomocný inžinier v oblasti elektrických služieb“ (list sv. Josemaríovi, 4. januára 1929).
Na novej pozícii pracoval na projekte elektrifikácie niekoľkých železničných tratí. Keď si jeho priamy nadriadený, ktorý bol zároveň riaditeľom priemyselnej školy, všimol jeho schopnosti, ponúkol mu v tejto škole miesto profesora elektrotechniky a matematiky.
V profesijnom živote sa mu teda celkom darilo. V Malage mal aj niekoľkých príbuzných a priateľov a javili oňho záujem aj miestne dievčatá zrelé na vydaj, pre ktoré bol mladý inžinier dobrá partia. Otázku manželstva otvorili aj argentínske sesternice, ktoré ho prišli navštíviť.
Isidoro však pociťoval určitý vnútorný nepokoj. Na jednej strane si myslel, že jeho prvoradou povinnosťou je postarať sa o matku a sestru. No zároveň, nevediac prečo, začal rozmýšľať nad tým, že Boh od neho očakáva niečo viac. Zdôveril sa blízkemu priateľovi a ten mu poradil rehoľný život. Isidoro však túto možnosť odmietol, lebo vnímal, že mal od Boha jasné povolanie – povolanie inžiniera.
23. augusta 1930 cestoval Isidoro z Malagy do Logroña, kde plánoval stráviť zopár dní s rodinou. Rozhodol sa, že sa po ceste zastaví v Madride, lebo niekoľko týždňov predtým dostal pohľadnicu od svätého Josemaríu, v ktorej mu písal: „Drahý Isidoro, keď budeš mať cestu do Madridu, nezabudni sa za mnou zastaviť. Rád by som Ti povedal niečo veľmi zaujímavé. Pozdravuje Ťa Tvoj dobrý priateľ“ (sv. Josemaría, poznámky z rodinného stretnutia, 24. augusta 1947). Isidoro mu odpovedal poštou: „Dúfam, že čoskoro pôjdem (...) Možno koncom mesiaca a v tom prípade je samozrejmé, že prvé, čo urobím, je, že Ťa navštívim“ (list svätému Josemaríovi, 19. augusta 1930).
A tak 24. augusta, keď dorazil do Madridu, išiel Isidoro priamo domov k zakladateľovi Opus Dei, no keď tam dorazil, zistil, že sv. Josemaría, ktorý nevedel dopredu o jeho príchode, išiel navštíviť chorého. Isidoro sa teda rozhodol, že kým bude čakať na ďalší vlak do Logroña, zájde si na obed na námestie Puerta del Sol. No čosi mu vravelo, aby sa ešte poprechádzal po okolí.
V tom istom čase cítil sv. Josemaría pri návšteve chorého akýsi nepokoj, a tak sa s ním ihneď rozlúčil a vrátil sa domov, no inou cestou ako zvyčajne. Priatelia sa stretli na ulici Nicasia Gallega.
Neskôr, keď rozprávali o týchto „náhodách“, sa obaja zhodli, že sa to udialo na príhovor Panny Márie a svätého apoštola Bartolomeja, ktorého sviatok sa v ten deň slávil.
Isidoro povedal zakladateľovi Opus Dei, že už dlhšie pociťuje, že Boh od neho žiada úplnú oddanosť, no takým spôsobom, aby to bolo v súlade s jeho profesijným povolaním a s jeho povinnosťou pomáhať zabezpečiť rodinu.
Svätý Josemaría mu porozprával o tom, čo mu Boh „dal vidieť“ 2. októbra 1928: Opus Dei ako cesta posväcovania pre obyčajných kresťanov, ktorí sú povolaní k tomu, aby sa darovali Bohu a aby konali apoštolát uprostred sveta a svojich bežných povinností. Bez toho, aby zmenili svoj stav, majú premeniť svoju prácu a bežný život na nástroj osobného posväcovania, na miesto stretnutia s Kristom, na príležitosť slúžiť Cirkvi a všetkým dušiam, na nástroj pokresťančenia všetkých oblastí spoločnosti: pracovných vzťahov, univerzity, umenia, tlače, rodinného života...
Isidoro bol nadšený z toho, čo počul, lebo to celkom zodpovedalo jeho túžbam. Okamžite pochopil, že ide o Božie volanie: „Je v tom Boží prst. A preto som tu. To je ono!“ „Teraz už viem, prečo som prišiel do Madridu“ (blahoslavený Álvaro del Portillo a A. Rodriguez Vidal, Apuntes para un perfil biográfico de Isidoro Zorzano Ledesma, s. 316; a svätý Josemaría, Apuntes íntimos, č. 85).
Niekoľko hodín nato, opäť vo vlaku do Logroña, Isidoro premýšľal o nových obzoroch, ktoré mu priateľ otvoril. Bol si istý tým, že toto je „presne ten ideál“, ktorý hľadal „a ktorý považoval za nedosiahnuteľný, lebo išlo o spojenie celkom odlišných faktorov“ (list sv. Josemaríovi, 5. septembra 1930).
O niekoľko dní neskôr, už naspäť v Malage, napísal: „Veľa som nad tým premýšľal a každým dňom sa mi to zdá krajšie. Mojou jedinou túžbou je spolupracovať na tom, aby sa tento ideál stal skutočnosťou“ (list svätému Josemaríovi, 5. septembra 1930). „Okrem toho, za všetko vďačím Božiemu dielu“ (list svätému Josemaríovi, 14. septembra 1930).
Takto Isidoro objavil Božie povolanie do Diela, na ktoré ho Boh pripravoval mnohé roky. Rozhovor, počas ktorého sa rozhodol úplne odovzdať Bohu v Opus Dei, bol začiatkom „novej éry“ v jeho živote (list svätému Josemaríovi, 5. septembra 1930), ktorá ho naplnila radosťou a šťastím: „Teraz sa cítim celkom upokojený. Môj duch je teraz naplnený pohodou a pokojom, aký som nikdy necítil“ (list svätému Josemaríovi, 14. septembra 1930).