Kánonické evanjeliá sú Cirkvou uznané evanjeliá, ktoré autenticky odovzdávajú apoštolskú tradíciu a sú inšpirované Bohom. Sú len štyri: Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Tak to výslovne navrhol svätý Irenej z Lyonu koncom druhého storočia (Proti bludom III 11,8-9) a Cirkev tento názor neustále zachovávala, až napokon na Tridentskom koncile (1545-1563) rozhodla, že začlenenie týchto evanjelií do kanónu Svätého písma je dogmou viery.
Skladba týchto evanjelií vychádza z toho, čo apoštoli videli a počuli, keď boli s Ježišom, a keď sa im po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval. Apoštoli potom Pánove prikázania napĺňali a šírili o Ježišovi a o našej spáse „dobré správy“ alebo evanjelium, ktoré priniesol všetkým ľuďom. V dôsledku toho vznikali v Palestíne i mimo nej (v Antiochii, v mestách Malej Ázie, v Ríme atď.) kresťanské komunity, v ktorých tradície nadobúdali podoby príbehov alebo náuk o Ježišovi, vždy pod vedením apoštolov ako jeho svedkov. V tretej fáze sa tieto tradície zapísali a začlenili do rozprávania vo forme životopisu Pána Ježiša.
Týmto spôsobom vznikli evanjeliá pre potreby spomenutých spoločenstiev, ktorým boli určené. Prvé evanjelium bolo zrejme Markovo; možno to bolo aj vydanie Matúša v hebrejčine či aramejčine, ale nie také rozsiahle ako súčasné vydanie; ostatné tri evanjeliá napodobnili tento literárny žáner. Pri tejto práci sa každý z evanjelistov zameral na niektoré z mnohých odovzdávaných vecí, ďalšie syntetizoval, a to všetko predkladal s ohľadom na situáciu svojich bezprostredných čitateľov. O tom, že všetky štyri evanjeliá pochádzajú od apoštolov, svedčí skutočnosť, že boli prijímané a odovzdávané ako spisy samotných apoštolov alebo ich priamych žiakov: Marek ako učeník svätého Petra a Lukáš svätého Pavla.
Apokryfné evanjeliá sú tie, u ktorých Cirkev neuznala apoštolskú tradíciu za autentickú, aj keď boli tieto evanjeliá obvykle uvádzané pod menom niektorého z apoštolov. Začali sa šíriť veľmi skoro, lebo ich citácie sa objavujú už v druhej polovici II. storočia. Apoštolská tradícia však u nich nebola zaručená, ako to bolo pri štyroch uznaných evanjeliách. Okrem toho mnohé z nich obsahovali náuky, ktoré neboli v súlade s apoštolským učením.
Význam slova „apokryf“ znamenal spočiatku „tajomstvo“, lebo to boli spisy určené pre zvláštnu skupinu zasvätencov a tu sa tiež uchovávali. Neskôr ich význam znamenal neautentickosť či dokonca herézu. Časom počet týchto apokryfov značne vzrástol. Bolo to preto, že uvádzali podrobnosti z Ježišovho života, ktoré neboli uvedené v kánonických evanjeliách (napríklad apokryfy o Ježišovom detstve), a tiež preto, že pod menom niektorého z apoštolov predstavovali učenie, ktoré sa od bežného učenia cirkvi odlišovalo (napr. Tomášovo evanjelium). Origenes z Alexandrie (+ 245) napísal: „Cirkev má štyri evanjeliá, heretici ich majú veľmi veľa.“
Z informácií od Cirkevných otcov, z toho, čo bolo zachované vďaka kresťanskej zbožnosti a čo sa zachovalo na papyroch, vyplýva, že počet apokryfných evanjelií je vyše päťdesiat.
Gonzalo Aranda