Už sme o tejto téme hovorili dosť pri iných príležitostiach, no dovoľte mi znovu nástojiť na prirodzenosti a jednoduchosti života svätého Jozefa, ktorý sa nijako neodďaľoval od svojich krajanov a ani vo vzťahu k nim nestaval nijaké zbytočné bariéry.

Preto – hoci by to snáď bolo v niektorých momentoch alebo situáciách vhodné – obvykle nerád hovorím o katolíckych robotníkoch, katolíckych inžinieroch, katolíckych lekároch atď., ako keby šlo o nejakú triedu v rámci daného rodu, a ako keby katolíci tvorili akúsi skupinku oddelenú od ostatných, vytvárajúcu dojem, že medzi kresťanmi a zvyškom ľudstva existuje nejaká priepasť. Hoci rešpektujem opačný názor, aj tak si myslím, že je oveľa vhodnejšie hovoriť o robotníkoch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú robotníkmi; o inžinieroch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú inžiniermi. Pretože veriaci človek, ktorý vykonáva duševnú, odbornú alebo manuálnu prácu, je a cíti sa byť spojený s ostatnými, je rovnaký ako oni, s tými istými právami a povinnosťami, s tou istou túžbou zlepšovať sa, s tou istou snahou čeliť spoločným problémom a nachádzať ich riešenia.

Katolík s týmito predpokladmi bude vedieť premieňať svoj každodenný život na svedectvo viery, nádeje a lásky, svedectvo prosté a normálne, bez potreby okázalých prejavov, poukazujúc tak jednotou svojho života na dôležitosť stálej prítomnosti Cirkvi vo svete, keďže všetci katolíci sú sami Cirkvou, a plnoprávnymi členmi jediného Božieho ľudu.(Ísť s Kristom, 53)