Keď vidím, ako si niektorí ľudia predstavujú zbožný život a vzťah kresťana k svojmu Pánovi, a vykresľujú mi trápny, teoretický a formálny obrázok, zamorený otrepanými frázami bez duše, ktoré sa viac hodia k anonymnej modlitbe než k osobnému rozhovoru z očí do očí s naším nebeským Otcom – ozajstná ústna modlitba nikdy nemôže byť anonymná – spomínam si na radu nášho Pána: ,,Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ A k tomu jeden z cirkevných Otcov dodáva: « ... myslím, že Kristus nám prikazuje, aby sme sa vyhýbali dlhým modlitbám; no dlhým nie čo do času, lež čo do nekonečného množstva slov... Sám Pán nám ukázal príklad vdovy, ktorá svojimi prosbami zvíťazila nad tvrdosťou nespravodlivého sudcu; alebo iný príklad človeka, ktorý prišiel v nevhodnú nočnú dobu a dosiahol, aby jeho priateľ vstal, ani nie tak pre priateľstvo, ako pre jeho neodbytnosť. Týmito dvoma príkladmi nás vyzýva, aby sme prosili neustále, no nie skladaním nekonečných modlitieb, ale aby sme mu jednoducho porozprávali o svojich potrebách. »

V každom prípade, ak sa vám na začiatku rozjímania nedarí sústrediť vašu pozornosť na rozhovor s Bohom, ak sa cítite byť vyprahnutí a zdá sa vám, že vaša hlava nie je schopná vyjadriť ani jedinú myšlienku, alebo ste úplne bez citu, potom vám poradím to, čo som sa v takých chvíľach snažil robiť ja sám: vstúpte do prítomnosti vášho Otca a povedzte mu aspoň niekoľko slov: Pane, veď ja sa ani neviem modliť a nenapadá ma nič, čo by som ti povedal... A buďte si istí, že v tej chvíli ste modlitbu začali. (Boží priatelia, 145)