Mnoho ľudí monotónne omieľa už trochu otrepanú frázu, že ,,nádej zomiera posledná,“ ako keby nádej bola len nejakou pomôckou k životu bez komplikácii a výčitiek svedomia, alebo aby človeku umožnila odkladať na neurčito nápravu svojho konania a úsilia o dosiahnutie vznešených cieľov – a predovšetkým cieľa najvyššieho – nášho spojenia s Bohom.

Povedal by som, že je to cesta, ako zamieňať nádej za pohodlnosť. V podstate nejde o snahu dosiahnuť skutočné dobro, tak oprávnené hmotné, ako aj duchovné. Najvyššie úsilie niektorých osôb sa obmedzuje na to vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohlo narušiť ich pokoj – zdanlivý pokoj priemerného života. Títo bojazliví, uzavretí a leniví ľudia plní malých sebeckostí sa časom uspokoja s tým, že ich dni a roky budú plynúť sine spe nec metu, bez akýchkoľvek ašpirácií vyžadujúcich nejakú snahu, bez znepokojujúceho zápasu: to hlavné, na čom záleží, je vyhnúť sa riziku nepríjemností a sĺz. Ako ďaleko sme od dosiahnutia niečoho, keď sme premárnili prianie onú vec mať, iba zo strachu, že dosiahnuť ju bude náročné! (Boží priatelia, 207)