Kresťanskí manželia si musia byť vedomí, že sú povolaní, aby sa posväcovali posväcovaním, že sú povolaní stať sa apoštolmi a že ich prvý apoštolát je doma v rodine. Musia chápať, že založenie rodiny, výchova detí, kresťanské vyžarovanie do spoločnosti sú nadprirodzeným dielom. Na tomto uvedomení si vlastného poslania závisí do značnej miery účinnosť a úspech ich života: ich šťastie.

Nech ale nezabudnú, že tajomstvo manželského šťastia spočíva v každodennosti, nie v snoch. Je v nachádzaní skrytej radosti, ktorá prináša príchod domov; v láskyplnom konaní s deťmi; v každodennej práci, na ktorej sa podieľa celá rodina; v dobrej nálade tvárou v tvár ťažkostiam, ktorým je treba čeliť so športovým duchom; vo využití všetkého pokroku, ktorý nám prináša civilizácia, k vytvoreniu príjemného domova, jednoduchšieho života, účinnejšej formácie.

Bez prestania hovorím tým, ktorí boli Bohom povolaní k vytvoreniu domova, aby sa stále milovali, aby sa milovali onou okúzlenou láskou, ktorú k sebe chovali, keď boli snúbenci. Úbohú predstavu o manželstve - ktoré je sviatosťou, ideálom a povolaním - má ten, kto si myslí, že láska končí, keď začínajú strasti a protivenstvá, ktoré život vždy prináša. Práve vtedy láska silnie. Prívaly strastí a protivenstiev nemôžu utopiť skutočnú lásku: veľkomyseľne zdieľaná obeť najviac spojuje. Ako hovorí Písmo, aquae multae - ani mnoho ťažkostí fyzických a mravných - non potuerunt extinguere caritatem (Pís 8, 7) - nemôže uhasiť lásku. (Konverzácie Mons. Escrivá de Balaguer, 91)