Celá tradícia Cirkvi považovala kresťanov za milites Christi, Kristových vojakov. Vojakov, ktorí iným prinášajú pokoj, zatiaľ čo neustále bojujú proti vlastným zlým sklonom. Niekedy, kvôli nedostatku nadprirodzeného pohľadu, alebo kvôli praktickým pochybnostiam vo viere, ľudia vôbec nie sú ochotní prijímať život na zemi ako boj. Zlomyseľne nám podsúvajú, že ak sa považujeme za milites Christi, hrozí nám nebezpečenstvo zneužívať vieru na časné ciele násilia a sektárstva. Tento spôsob myslenia je smutným a málo logickým zjednodušením, ktorý zvykne kráčať ruka v ruke s pohodlnosťou a zbabelosťou.

Kresťanskej viere nie je nič väčšmi cudzie než fanatizmus, predstavujúci podivné spojenie svetského a duchovného, nech by sa už uskutočňoval v mene čohokoľvek. Také nebezpečenstvo nehrozí, ak sa pod bojom chápe to, čo nás učí Kristus: boj človeka so sebou samým; neustále obnovované úsilie o väčšiu lásku k Bohu; snaha o vykorenenie egoizmu a službu všetkým ľuďom. Odmietnuť tento zápas – nech už s akoukoľvek výhovorkou – znamená vopred sa považovať za porazeného, zničeného, bez viery, so skleslou dušou, rozmetanou v malých úbohých potešeniach.

Pre kresťana je duchovný boj pred Bohom a pred tvárou všetkých bratov vo viere potrebou, dôsledkom jeho stavu. Preto, ak niekto nebojuje, zrádza Krista a celé jeho mystické Telo, ktorým je Cirkev. (Ísť s Kristom, 74)