Slávnosť všetkých svätých je oslavou nenápadnej, jednoduchej svätosti. Svätosti bez lesku, ktorá akoby v histórii nezanechala žiadne stopy, ktorá však žiari pred Pánom a zanecháva vo svete sejbu Lásky, z ktorej nič nevyjde nazmar. Pri spomienke na to množstvo mužov a žien, ktorí majú už túto cestu za sebou a teraz sa radujú v Bohu, som si spomenul na slová jednej modlitby svätého Josemaríu: ,,Častokrát sa počas dňa pýtam sám seba: čo bude, keď všetka tá krása, všetko to dobro, celá tá nekonečná nádhera Boha, naplní tú úbohú nádobu z hliny, ktorou som ja, ktorou sme my všetci? (...) A vtedy dobre rozumiem tomu, čo hovorí apoštol: ´Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo...´(1Kor 2,9). Stojí to za to, deti moje, stojí to za to.“

Sme úbohé nádoby z hliny: slabí, krehkí. Ale Boh nás stvoril preto, aby nás navždy naplnil svojím šťastím. A už tu na zemi nám dáva svoju radosť, aby sme ju odovzdávali ostatným. Matka Tereza z Kalkaty hovorila: ,,Pravá láska je tá, ktorá nám spôsobuje bolesť, ktorá bolí, ale zároveň nám spôsobuje radosť.“ Sprevádzajme tiež svojím životom a svojou modlitbou všetkých zosnulých, ktorí síce trpia, pretože ich ,,nádoba z hliny“ ešte nie je pripravená pre všetku krásu Boha, ale už sa môžu radovať z vedomia, že On ich očakáva v nebi.

Rím, 1. novembra 2017