V decembri 2014 bol menovaný za generálneho vikára Opus Dei Mariano Fazio (Buenos Aires, 1960). Doktor filozofie a magister histórie, osobný priateľ pápeža Františka, sa rozhodol stráviť dni odpočinku a formácie v Galícii, pretože jeho starí rodičia z matkinej strany pochádzajú z Laxe (A Coruña). „Chcel som si prehĺbiť vedomosti o svojich koreňoch a hneď od prvej chvíle som sa cítil ako doma“, hovorí.
Počas týchto dní býval na internáte La Estila de Santiago a navštívil mnoho miest. Dokonca prešiel aj jednu etapu Camina (Svätojakubskej púte). Priznáva sa: ,,Žasnem nad prírodnými a kultúrnymi krásami Galície, ale hlavne si myslím, že je tu jeden duchovný poklad, a to sú pozostatky apoštola“.
Ako vnímate ako Argentínčan a Latinoameričan Františkov pontifikát?
SVET PRECHÁDZA ETAPOU NADMERNÉHO INDIVIDUALIZMU, NESTABILITY, NÁSILIA A PÁPEŽ PONÚKA BLÍZKOSŤ, MILOSRDENSTVO A SÚCIT.
Je to požehnanie od Boha. Ako veriaci si myslím, že každý pápež je taký, akým ho chce mať Duch Svätý v danom období Cirkvi. Svet prechádza obdobím nadmerného individualizmu, nestability, násilia a pápež ponúka blízkosť, milosrdenstvo a súcit. Je to posolstvo, ktoré oslovuje mnohých ľudí, aj tých, ktorí sú od Cirkvi veľmi vzdialení.
Pápeža ste poznali ešte pred jeho zvolením a ste v jeho blízkosti. Zmenil sa v niečom?
Je to ten istý človek, rovnaký hlboký život, na to sa veľmi nepoukazuje, ale všetko čo robí a všetky jeho gestá majú svoj pôvod v úzkom spojení s Bohom. Takto to už bolo v Buenos Aires. Vždy som obdivoval jeho schopnosť kázať. Po každej kázni som si zapamätal tri myšlienky. A teraz to môžeme pozorovať aj v rovine všeobecnej. V Buenos Aires bol zdržanlivejší, bojácnejší. Pri spoločenských stretnutiach nebol rád v strede pozornosti. Myslím si, že po zvolení tento svoj ostych prekonal a celú svoju osobnosť vložil do služby univerzálnej Cirkvi.
Aký je vzťah Opus Dei k tomuto pápežovi, ktorý je charakterizovaný ako príliš progresivistický, napríklad čo sa týka homosexuality?
Od chvíle, keď som sa s ním spoznal v roku 2000, mám k nemu bezvýhradné sympatie. Vždy si vážil posolstvo Opus Dei – posväcovanie uprostred sveta. Niekoľkokrát dal najavo svoje antiklerikálne postoj, teda že Cirkev nie sú len kňazi, a že nielen oni majú evanjelizovať. My všetci máme uprostred sveta dávať možnosť iným ľuďom spoznávať Krista. A to je i posolstvo Opus Dei, preto ten súlad. Na druhej strane mám skúsenosť, že kedykoľvek som požiadal o schôdzku so Svätým Otcom, otvoril mi dvere s dôverou a blízkosťou, ktorú si nezasluhujem.
Aká je situácia Opus Dei vo svete?
VĎAKA BOHU JE NÁS VIAC NEŽ 90 000, SME V SEDEMDESIATICH KRAJINÁCH A PRIPRAVUJEME ĎALŠIE ROZŠIROVANIE DIELA. SÚČASNE SI ALE UVEDOMUJEME, AKO AKÁKOĽVEK INÁ CIRKEVNÁ INŠTITÚCIA, ŽE ZO SOCIOLOGICKÉHO HĽADISKA JE ODOVZDÁVANIE KRESŤANSKÉHO POSOLSTVA ŤAŽŠIE.
Dielo sa nachádza uprostred sveta, jeho posolstvo je posväcovanie sveta, a preto sú pred nami rovnaké výzvy, aké majú i tí, ktorí chcú žiť svoj život v sekularizovanom svete v súlade so svojou vierou. Vďaka Bohu je nás viac než 90 000, sme v sedemdesiatich krajinách a pripravujeme ďalšie rozširovanie Diela. Súčasne si tiež uvedomujeme, ako akákoľvek iná cirkevná inštitúcia, že zo sociologického hľadiska je odovzdávanie kresťanského posolstva ťažšie.
Napísali ste veľa kníh o sekularizácii moderných spoločností. Čo súdite o tomto fenoméne?
Sekularizácia v tom zápornom zmysle slova znamená organizovať súkromný, spoločenský a kozmopolitný život bez ohľadu na Boha, ako keby Boh neexistoval. Tento prístup vytvára duchovnú púšť, smútok, úzkosť, pesimizmus a depresiu, pretože, ako hovorí sv. Augustín, sme stvorení pre Boha, Ale existuje tiež sekularizácia pozitívna, ktorú som už viackrát nazval odklerikalizovaním. Znamená to, že máme vyvodiť závery z Evanjelia, kde sa hovorí dávať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo patrí Bohu. Rozlišovať náboženstvo a politiku, Cirkev a štát. Rozlišovať ale neznamená stavať sa proti. Všetci musíme spolupracovať na dobre spoločnosti, ale každý na svojom mieste. Toto rozlišovanie prostredia, oddelenie Cirkvi a štátu, je niečo hlboko evanjeliové, pretože klerikalizmus nie je kresťanský.
ROZLIŠOVAŤ NÁBOŽENSTVO A POLITIKU, CIRKEV A ŠTÁT, ROZLIŠOVAŤ, ALE NEZNAMENÁ STAVAŤ SA PROTI. VŠETCI MUSÍME SPOLUPRACOVAŤ NA DOBRE SPOLOČNOSTI, ALE KAŽDÝ NA SVOJOM MIESTE.
Máte pocit, že mierumilovný ateizmus bol nahradený útokmi proti Katolíckej cirkvi?
Pán povedal, že tí, ktorí ho budú nasledovať, budú trpieť, a že každý musí na seba vziať svoj kríž, a že učeník nie je nad svojho pána. A preto ak Pán bol odsúdený na smrť nespravodlivo, kresťania, ktorí ho chcú zblízka nasledovať, budú trpieť tiež. Evanjelium, kríž, je znamením protivenstva a dôležité je, že soľ nesmie stratiť svoju slanosť a my, kresťania, ako hovorí Pán, musíme byť svetlom sveta.